Veľké Albánsko nad Belehradom

Nie každého zaujíma futbal. Ale aj športoví nefanúšikovia mohli v poslednom čase zachytiť správu, že sa v Belehrade odohralo stretnutie, ktoré skončilo tak klasicky “balkánsky” – provokácie, bitka a predčasné ukončenie stretnutia. Mohli by sme nad tým mávnuť rukou, veď je to stále “len šport” – a je vskutku nanajvýš pravdepodobné, že sa takáto udalosť v medzištátnom futbalovom zápase nestala prvý ani posledný krát. Je však tiež zaujímavé vidieť, akým spoločenským fenoménom na Balkáne futbal je a ako môže vplývať na širšiu spoločenskú atmosféru, resp. tiež na budúci politický vývoj. Povieme si preto na začiatku pár základných faktov na priblíženie celej zábavnej udalosti, a potom sa bližšie zamyslíme nad mimoriadne podnetnými a konštruktívnymi reakciami oboch zúčastnených strán.

Na štadióne Partizanu Belehrad sa v utorok 14. októbra odohrávalo kvalifikačné stretnutie skupiny I na majstrovstvá Európy vo futbale, ktoré sa uskutočnia vo Francúzsku v r. 2016. Srbsko v tomto stretnutí hostilo Albánsko, čo aj povrchným znalcom balkánskej histórie evokuje možný zárodok problémov. Tie sa skutočne objavili už pred stretnutím, keď srbský futbalový zväz odmietol účasť albánskych fanúšikov z Albánska i Kosova na zápase (nakoniec bolo prítomných iba cca 40 albánskych VIP fanúšikov vrátane brata premiéra Ramu, ktorý sa ešte v tomto článku spomenie). Zápas sa pred cca 30.000 srbskými fanúšikmi začal, istá časť divákov vytrvalo skandovala protialbánske heslá, a potom, pár minút pred koncom prvého polčasu za prijateľného stavu 0:0, priletel nad štadión diaľkovo ovládaný “dron” držiaci mapu tzv. Veľkého (alebo etnického) Albánska. Srbský obranca Stefan Mitrović zástavu strhol, následne sa naňho vrhli albánski protihráči, na tých zaútočili fanúšikovia z tribún za pasívneho prizerania sa polície a organizátorov, na ihrisku vznikla mela a rozhodca zápas prerušil. Srbi údajne chceli v zápase pokračovať, Albánci však boli proti a konečným verdiktom bolo jeho definitívne ukončenie. UEFA rozhodne v najbližšom čase (pojednávať o prípade má 23. októbra), čo so zápasom a jeho aktérmi urobí. To je stručný scenár utorkového večera na Humskej ulici v srbskom hlavnom meste.

srbija-albanija6

Ako sa na prípad pozerá srbská strana?

Nuž, za všetko sú vinní iba a len Albánci. Podľa ministra zahr. vecí Srbska Ivicu Dačića (naozaj to nie je ministerka Ivica Dačićová, ako o prípade informovalo niekoľko slovenských médií vrátane SME, kde to už medzičasom opravili) bol celý prípad vopred pripravená a politicky ladená provokácia, ktorej cieľom bolo vrhnúť zlé svetlo na Srbsko, ktoré chce budovať dobrosusedské vzťahy a nemôže niesť zodpovednosť za provokácie Albáncov. Minister Dačić zmienil tiež tlak zo strany niektorých európskych veľvyslanectiev a EÚ samotnej v prospech umožnenia vstupu na štadión albánskym fanúšikom (po prílete do krajiny ich zadržala na letisku srbská polícia). Prezident Tomislav Nikolić vraví, že cieľom provokácie bolo spôsobiť nepokoj v Srbsku a destabilizovať pomery v regióne. Premiér Vučić (sám sa stal na zápase cieľom urážok srbských chuligánov, ktorí ho častovali v Srbsku veľmi obľúbeným výrazom “peder”) očakáva stanovisko EÚ, ktorú pred zápasom upozornil na nekalé úmysly Albáncov. Celkovo je podľa srbskej strany všetko jasné – Albánci spustili nad štadiónom provokáciu, ktorá nemá obdoby (opäť minister Dačić: “ak by Srbi zavesili zástavu Veľkého Srbska v Tirane, prípad by hneď riešila Bezpečnostná rada”) a zaslúži si jasné a verejné odsúdenie.

Bohužiaľ, priebeh zápasu svedčí o tom, že byť Albáncom a prísť hrať futbal do Belehradu (ale v podstate aj do Kragujevca, Nišu či akéhokoľvek iného srbského mesta) nie je práve výhra v lotérii. Skandovanie fanúšikov vrátane vulgarizmov a rôznych viac či menej kreatívnych pokrikov na adresu hráčov súpera a/alebo rozhodcu sú samozrejme očakávaným sprievodným znakom každého vypätejšieho zápasu, otázna je však miera. Keď som bol v r. 1999 (dávno pred vstupom krajín V4 do EÚ) na kvalifikačnom zápase SR – Maďarsko v Bratislave, jeden vskutku nepekný fašistický plagát s lebkou a nápisom “Ungarn, nein danke” fanúšikovia v kotli stiahli na pokyn usporiadateľa a neslávne populárny pokrik “bi Maďara do hlavy” sa ozýval skôr sporadicky. Na belehradskom zápase sa v podstate celý prvý polčas (a zďaleka nie len zo strany pár desiatok chuligánov) ozýval skandovaný pokrik “ubi, zakolji, da Šiptar ne postoji” (a rôzne jeho varianty). Predstavte si plný štadión, ktorý na vás sústredene 40 minút pokrikuje, ako by si predstavoval riešenie vašej ďalšej existencie. Problém futbalového chuligánstva je obecne v Srbsku rozšírenejší, než by sa patrilo. Časť paramilitárnych jednotiek bojujúcich v Chorvátsku a BaH v prvej polovici 90. rokov pochádzala z tvrdých jadier belehradských klubov Crvena zvezda a Partizan, pričom známy srbský kriminálnik a neskorší vodca hnutia Srpska dobrovoljačka garda Željko Ražnatović Arkan bol najskôr líder “delijí” (fanúšikovia belehradskej “zvezdy”) a po vojne vlastníkom pôvodne druholigového klubu FK Obilić. Košickí Rezešovci sú oproti nemu usmrkaní škôlkári – Arkan v sezóne 96/97 “doviedol” Obilić k postupu do prvej ligy a hneď o rok nato ju aj s náskokom 2 bodov pred Crvenou zvezdou vyhral. Na zápasy Obiliću pravidelne chodili Arkanovi niekdajší spolubojovníci, ktorí sa zabávali o.i. mierením pištolí na hráčov súpera, či zamykaním protihráčov do garáže pred zápasom (v tejto knihe je obecne veľa zábavných historiek). Aktuálne medzi srbskými chuligánmi vynikajú podporovatelia belehradského klubu FK Rad, ktorí svorne mlátia aj fanúšikov Partizanu, aj Crvenej zvezdy a ich hlavnou agendou je vyjadrovanie verejného postoja voči gay parádam, či demolovanie štadióna v Novom Pazare. Známou postavou medzi srbskými chuligánmi je Ivan Bogdanov, ktorý sa na zápase Taliansko-Srbsko v r. 2010 v Janove pokúšal prerezať plot oddeľujúci Srbov od talianskych fanúšikov. Zápas začal so štyridsaťminútovým oneskorením a po siedmych minútach bol vzápätí ukončený (následne skontumovaný 3:0 v prospech Talianov); Bogdanov bol zatknutý a v talianskej i srbskej base dohromady strávil cca dva a pol roka. Nuž, a kde bol tento sympatický mladý muž počas inkriminovaného zápasu v utorok?

Serbia Albania Euro SoccerSprávne, na štadióne – a to nielen na tribúne, ale doslova. Srbské bezpečnostné zložky neurobili nič, aby Bogdanovovi spoločne s množstvom ďalších známych chuligánov zabránili v účasti na zápase. Srbská polícia nedopustila prítomnosť albánskych fanúšikov na tribúnach, ale primitívi z radov vlastného národa mali už tradične vystavený bianco šek na výtržnosti. Po incidente s veľkoalbánskou mapou tak mohli títo “fanúšikovia” bez problémov mlátiť albánskych hráčov priamo na trávniku stoličkami. Iste, celá tá mapa a zástava je veľkou provokáciou, ale napadnúť kvôli tomu hráčov na ihrisku za viac menej mlčanlivej asistencie srbskej polície nie je pre organizátora dobrou vizitkou. Bohužiaľ, v Srbsku stále platí, že futbaloví chuligáni, kriminálnici a rôzne bizarné turbofolkové postavičky z TV Pink sa tešia spoločenskému uznaniu, pretože sú čo? – patrioti. Oproti tomu najväčší nepriatelia srbskej spoločnosti sú podľa mladých srbských gymnazistov homosexuáli (predbehli dokonca aj veľkých rivalov Albáncov).

Je to teda tak, že Albánci sú neviniatka, Srbi najväčší nacionalisti a máme tu krásny (a na Balkáne veľmi častý) príklad čierno-bieleho uvažovania? Isteže nie.

Albánska kritika srbských organizátorov začína pri nepovolení účasti albánskych fanúšikov na zápase. Srbský futbalový zväz požadoval od albánskeho partnera zoznam všetkých Albáncov so vstupenkami na zápas vrátane ich osobných údajov, čo Albánci odmietli. Dôsledkom bol už vyššie spomenutý zákaz vstupu na štadión. Je pravdou, že srbská požiadavka ide nad rámec bežných štandardov, na strane druhej organizátor jednoducho nemôže ignorovať bezpečnostné riziká, tváriť sa, akoby išlo o zápas medzi Račou a Devínskou novou vsou a len tak povoliť nekontrolovaný príjazd albánskych fanúšikov do Belehradu. Po prvé, Albánci majú tiež svojich chuligánov, čo radi pália cudzie zástavy. Po druhé, tento zápas jednoducho je mimoriadne rizikový a je povinnosťou organizátora prispôsobiť tomu bezpečnostné opatrenia. Ak by do Belehradu prišli masy Albáncov (vrátane kosovských), mohli by sme sa dočkať opakovaniu scenára zo zápasu Dinamo – Crvena zvezda v máji 1990, ktorý bol istou predohrou k nadchádzajúcej občianskej vojne.

Velika-Albanija-zastava-620x400Veľké Albánsko je politickým konceptom zasadzujúcim sa za zjednotenie všetkých oblastí na Balkáne obývaných etnickými Albáncami. Na tejto milej mapke tak vidíme, že Veľkému Albánsku by pripadla nezanedbateľná časť Čiernej Hory, Kosovo, polovica Macedónska, južné Srbsko a severné Grécko. Albánci pritom názov “Veľké Albánsko” odmietajú, prikláňajú sa k výrazu “etnické Albánsko” a argumentujú, že ide o legitímny cieľ zjednotenia príslušníkov svojho národa v spoločnom národnom štáte. Je pritom úplne jedno, či túto ideu nazývame veľkou, etnickou, alebo rovno šovinistickou, v každom prípade – presne tak, ako Veľké Srbsko – neberie absolútne do úvahy nielen existenciu legitímnych štátnych hraníc, ale ani prítomnosť príslušníkov iných (slovanských) národov na predmetnom území. V častiach navrhovaného etnického Albánska dokonca Albánci ani netvoria väčšinu. Albánska argumentácia ďalej odkazuje na londýnsku konferenciu z r. 1912-13, kde sa rozhodlo o vytvorení nezávislého Albánska v (približne) dnešných hraniciach, čo zároveň viedlo k ponechaniu významnej časti albánskeho etnika na území okolitých (nepriateľsky naladených) štátov. Toto bol podľa albánskej historiografie nelegitímny akt, pritom sa však už zabúda, že albánske obyvateľstvo bolo viac menej homogénne práve na území dnešného Albánska – v okolitých oblastiach žilo pomiešané s inými etnickými skupinami. Ak by sa jeho územie rozšírilo, namietali by podobne Gréci, Srbi či Čiernohorci, že sa ocitli na území susedného (tiež nepriateľského) štátu.

Zástancovia Veľkého-čohokoľvek vedia byť pritom mimoriadne kreatívni – táto mapka Veľkej Čiernej Hory napr. zahŕňa pre istotu hneď celé severné Taliansko a časť Francúzska (!), ale keďže o veci píše Kurir, oproti ktorému je aj Nový čas seriózne médium, asi to nebude úplne vážne myslená správa.

Ak by sme ale aj hneď akceptovali, že Veľké Albánsko je legitímnym konceptom (a má od neho presne tak ďaleko, ako Šešeljova línia Karlobag-Ogulin-Karlovac-Virovitica), jeho propagátori absolútne neberú do úvahy provokatívnosť a emócie, ktoré tento koncept vyvoláva (nielen) v Srbsku. Vyhlásenie Albánskeho futbalového zväzu, že išlo o jediný možný akt zobrazenia národných symbolov v krajne nepriateľskom prostredí, je mimoriadne hlúpe. Samozrejme, albánski (a kosovskí) politici odmietli akúkoľvek sebareflexiu spojenú s neprijateľnosťou takéhoto symbolu, a obvinili Srbsko z “barbarského a zbabelého činu” (kosovský ešte-stále-premiér Thaçi), či “neschopnosti odsúdiť akty násilia a nenávisti, ktoré boli otvorene prejavené voči albánskym národným symbolom” (albánsky minister zahr. vecí Bushati). V albánskych médiách sa opakovane objavujú spiatočnícke reakcie, kde sa zdôrazňuje nedotknuteľnosť národných symbolov a nutnosť ich ochrany za každú cenu, “obzvlášť pred Srbmi”. Presne toto urobili albánski hráči, keď sa po strhnutí zástavy vrhli na Mitrovića. Ak by ho nechali zástavu odovzdať organizátorom, k ďalšej eskalácii napätia by nemuselo dôjsť. Twitter albánskych a kosovských politikov je plný kritiky Srbov, zatiaľ čo kritické zamyslenie sa nad vyvesením Veľkého Albánska v Belehrade je asi také, ako sebareflexia sedemročného decka, ktoré lupou páli na záhrade chrobáky. Čo sa ale dá čakať od prostredia, kde aj relatívne rozumne pôsobiaci ministri v krajine, ktorá sa označuje ako multikultúrna, hrdo vyvesia na twitter odkaz “NATO, just do it.”

Nikto vlastne nevie, kto dron s veľkoalbánskou symbolikou nad štadión spustil. Verzia, podľa ktorej to mal byť brat albánskeho premiéra Olsi Rama z VIP lóže, sa zatiaľ nepotvrdila a vyhlásenia, podľa ktorých u neho našli diaľkové ovládanie, ostávajú nepodložené. Objavili sa už i podozrenia, že celý incident pripravili v skutočnosti srbskí radikálni nacionalisti s cieľom poškodiť normalizačný proces s Kosovom a pribrzdiť cestu Srbska do EÚ – teória je však v rovine čistých dohadov a neexistujú pre ňu žiadne dôkazy. Koniec koncov, konšpiráciam sa nemožno čudovať – najnovšie obvinil kosovský minister vnútra Rexhepi mníchov z Dečanského kláštora, že grafiti na jeho múroch oslavujúce ISIS si napísali sami. Albánsky premiér Rama, ktorý má navštíviť 22. októbra Belehrad po 68 rokoch, hádam nakoniec návštevu neodvolá – jej zrušenie , ku ktorému vyzval už napr. starosta Prištiny S. Ahmeti, by bolo víťazstvom nacionalistov na oboch stranách. Stačilo by pritom, aby sa Albánci ospravedlnili za provokatívnu mapu, Srbi za správanie svojich fanúšikov, a bol by pokoj. Šancu prejaviť sa ako skutočný líder však zatiaľ nevyužil nikto.

Nechajte Hajduk na pokoji! – alebo o fašizme a futbale v Chorvátsku

hajdukNajbližšie majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii privítajú dve mužstvá z bývalej Juhoslávie – okrem suverénneho víťaza našej kvalifikačnej skupiny Bosny a Hercegoviny to bude aj tím Chorvátska, ktorý si ešte niektorí pamätajú z vydareného účinkovania na MS v r. 1998. Vtedy Šuker a spol. obsadili vynikajúce tretie miesto, keď v zápase o bronz zdolali hviezdami nabitý káder Holandska. Chorváti už síce medzičasom ustúpili z týchto pozícií, avšak futbalisti ako Mandžukić z Bayernu či Modrić z Realu Madrid by mohli byť zárukou, že ani o rok sa vo svetovej konkurencii Chorvátsko nestratí.

Postup do Brazílie si Chorváti vybojovali až v barážovom dvojzápase proti Islandu, a hoci boli papierovými favoritmi, až druhý zápas na záhrebskom štadióne Maksimir definitívne rozhodol o víťazovi. Práve vtedy sa zrodila kontroverzia, ktorá viedla dokonca až k petícii proti účasti Chorvátska na záverečnom šampionáte. Reč je o chorvátskom obrancovi Šimunićovi, ktorý po víťaznom zápase znamenajúcom postup skandoval spoločne s fanúšikmi na tribúnach pozdrav „Za dom spremni“, ktorý je spájaný s neslávnym obdobím vojnového fašistického chorvátskeho štátu. Pre porovnanie – ide o veľmi podobnú repliku, ako slovenský variant „Na stráž!“ Šimunić, ktorý sa narodil chorvátskym emigrantom v Austrálii, spočiatku svoju akciu obhajoval s poukázaním na to, že iba demonštroval svoju lásku k chorvátskej vlasti, a že „tí, ktorým takéto pokriky vadia, by si mali preštudovať históriu.“ Nasledovala však pokuta 25.000 kún (okolo 3.000 eur) a riešenie jeho prípadu disciplinárnou komisiou. Je pravdou, že tento pozdrav je v chorvátskej historiografii známy už od polovice 16. storočia, keď Nikola Šubić Zrinski bránil mesto Szeged od tureckých útokov, avšak nepochybné je tiež to, že ustašovský fašistický režim jeho používanie významne zdiskreditoval.

Problémom chorvátskej spoločnosti však nie je Šimunić, ale skôr tisíce ľudí na tribúnach, ktorí spolu s ním Za dom spremni skandovali, a ďalšie desaťtisíce, ktorí toto počínanie verejne obhajujú. Obzvlášť vo futbalovom prostredí sa pohybuje veľké množstvo obdivovateľov NDH, Pavelića a vojnovej chorvátskej štátnosti (koniec koncov, v okolitých krajinách je situácia podobná, keď tvrdé jadro belehradských futbalových klubov bolo spájané so srbskými paramilitárnymi jednotkami páchajúcimi etnické čistky v Chorvátsku a BaH v 90. rokoch). Dokonca na najvypätejšom zápase chorvátskej ligy 1. decembra 2013 medzi Dinamom Záhreb a Hajdukom Split, ktorých fanúšikovia sú inak nepriatelia na život a na smrť, oba tábory spoločne pokrikovali nielen Za dom spremni, ale aj Ubi Srbina (preklad zrejme nie je potrebný). O celej tejto situácii napísal pre denník Jutarnji list veľmi zaujímavý článok chorvátsky spisovateľ Boris Dežulović, ktorý tu následne preložený a s menšími úpravami prikladám. Text sa venuje primárne futbalu, ale jeho prečítanie môže byť prínosom i pre nefutbalovo založených čitateľov, keďže futbal je v danom prípade skôr alegória širších spoločenských vzťahov.

Bola to posledná streda tej zimy, dva dni pred začiatkom jari, keď v Splite vytryskol ohňostroj – Frane Matošić si pripísal hattrick, jeho brat Jozo pridal ešte gól a Hajduk porazil svojho mestského rivala 9:0. Výsledkom bol so štrnástimi víťazstvami a jednou jedinou porážkou presvedčivý titul vo vtedajšej chorvátskej Bánovine. „Bijeli“ (klubové pomenovanie Hajduka) boli opäť raz na vrchole, keď s bratmi Matošićmi, Sobotkom (český útočník, ktorý do Splitu prišiel z pražskej Slávie), Kacijanom a ďalšími boli pripravení po dlhých dvanástich rokoch vrátiť titul majstra Juhoslávie do Splitu: ako majstri Chorvátska sa spoločne s dvoma záhrebskými klubmi Građanski a Konkordija, ktorí skončili druhí a tretí, kvalifikovali na finálový celojuhoslovanský turnaj a netrpezlivo čakali na prvý zápas so slovinským šampiónom NK Ljubljana. Toto stretnutie sa už ale nikdy neodohralo.

Už nasledujúci utorok podpísala v Belehrade juhoslovanská vláda vstup Juhoslávie do tzv. Paktu troch, nasledoval štátny protifašistický prevrat a vzápätí nemecká invázia do krajiny, ktorá znamenala definitívny koniec prvej Juhoslávie. 10. apríla potom Slavko Kvaternik v Záhrebe prehlásil vznik Nezávislého chorvátskeho štátu (NDH), a o päť týždňov nato Ante Pavelić v Ríme podaroval Mussolinimu Dalmáciu s v podstate všetkými priľahlými ostrovmi. Áno, aj so Splitom, ktorý sa na dalmátskom pobreží tiež nachádza. Len málokto si ešte mohol dovoliť myslieť na futbal.

Mestské derby v už spomínanú stredu, 19. marca 1941, sa tak stalo posledným oficiálnym zápasom dvoch splitských klubov. Vedenie RNK Split na znak protestu proti okupácii klub čoskoro rozpustilo a druhý klub Hajduk odohral ešte niekoľko priateľských stretnutí, až kým talianska vláda nerozhodla o povinnosti všetkých klubov pokračovať v lige pod gesciou fašistickej strany. Vedenie, spoločne s hráčmi, takýto postup odmietli. A tak bol to leto rozpustený i Hajduk.

Societa Calcio Spalato

V auguste sa de facto celá ekipa RNK prihlasuje do Prvého splitského partizánskeho oddielu, čo zároveň znamená aj ich následný neblahý koniec, o ktorý sa postarala ustašovská vojenská mašinéria neďaleko Sinja. K partizánom čoskoro odíde i významná časť hráčov aj vedenia Hajduka, ktorý dokonca odmietol takú ponuku Talianov, aká sa obvykle veru neodmieta – hrať prvú taliansku futbalovú ligu. Taliani tak museli hľadať náhradné riešenie; z ničoho založili nový umelý klub Societa Calcio Spalato a štadión pomenovali po vodcovom synovi Campo Sportivo Bruno Mussolini.

O dva roky nato, po talianskej kapitulácii, ustašovská vláda túžila po obnove Hajduka a jeho začlenení do ligy NDH, avšak tento pokus sa skončil mimoriadnym nezdarom. Ani jeden niekdajší člen Hajduka nebol ochotný pristúpiť na takýto spôsob návratu klubu do súťažného futbalu. Futbalový zväz NDH dokonca usporiadal dva turnaje s účasťou už spomínaných záhrebských klubov Građanski a Konkordija, ktorých výťažok mal byť použitý na obnovu splitského klubu spoločne s finančným príspevkom zväzu v hodnote 20.000 kún. Problém bol, že tieto peniaze nemali adresáta, jednoducho ich nemali komu dať.

Klub bol nakoniec skutočne obnovený, avšak podľa mierne odlišného scenára, než aký si predstavovali Pavelićovci. Na ostrove Vis vznikol obnovený Chorvátsky športový klub Hajduk, ktorý čoskoro ako tím Národno-oslobodeneckej armády Juhoslávie zahájil svoju účasť v jedinečnom a unikátnom športovom dobrodružstve druhej svetovej vojny. Ďalší rok a pol Hajduk precestuje okolo tridsaťtisíc kilometrov, navštívi sedem krajín na troch kontinentoch, a odohrá deväťdesiat futbalových zápasov. Víťazstvo si na svoje konto pripíše v sedemdesiatich štyroch.

Zápas roku 1944

Vrcholom bol famózny zápas 23. septembra 1944 proti vojnovej reprezentácii Veľkej Británie, ktorá sa odohrala v Bari pred vyše štyridsiatimi tisícmi divákov. Išlo o suverénne najväčšiu športovú udalosť vo vojnovej Európe. Britský tím disponoval silným kádrom, rozhodne nešlo o nejaký druhotriedny výber. Medzi jeho hráčmi boli také esá, ako hviezda predvojnovej anglickej ligy z Arsenalu Bryan Jones, vicemajster Anglicka James Murphy z West Bromwich Albion, Andy Beatty a Tom Finney z vtedy silného Prestonu, Jimmy Rudd z Manchesteru City, ako aj slávny Stan Cullis, wolverhamptonská legenda, po ktorom sa ešte i dnes nazýva tribúna štadióna Molineux. Cullis sa preslávil v máji 1938 v poslednom predvojnovom zápase Anglicka, v ktorom jeho tím uprostred Berlína pred stotisíc divákmi a Adolfom Hitlerom v čestnej lóži porazil Nemecko 6:3. Pritom v tomto zápase vôbec nehral – keďže ako jediný z hráčov odmietol pozdraviť Führera zdvihnutou pravačkou, ako to nariadila britská vláda s cieľom udržať dobré britsko-nemecké diplomatické vzťahy, bol ešte v šatni z tímu vylúčený. 

Nacistickí sponzori

„Bijeli“ sa tak v Bari zapísali na mapu futbalovej Európy, presne tam, kde už dlho svietili mená Realu, Barcelony, Milána, Juventusu, Bayernu, Olympique Marseille, Ajaxu a ďalších velikánov. Avšak ani jeden z týchto klubov nebol schopný urobiť taký krok, aký urobil Hajduk: ani jeden neodmietol hrať podľa pravidiel novej, nacistickej Európy.

Ani Barcelona neodmietla hrať v španielskej lige, keď jej generál Franco zakázal používať katalánsky jazyk, či katalánske farby na erbe. Dokonca sa mal jej hráčom vyhrážať smrťou, ak nepustia finále španielskeho pohára proti Realu rozdielom desiatich gólov (zápas naozaj skončil 11:1 pre Real). Milánsky Inter, pôvodne proletársky klub, hrával taliansku ligu i potom, čo mu Mussolini odobral slávne meno a prekrstil ho na Societa Sportiva Ambrosiana. Ani veľký Bayern nevystúpil z bizarnej Hitlerovej Gauligy, keď bol jeho legendárny tréner Kurt Landauer, s ktorým získali prvý historický titul, deportovaný do Dachau pre svoj židovský pôvod; ani Schalke 04 nemalo problém so svedomím, keď – ako symbol „nového Nemecka“, pred ktorým zomierali od strachu všetky kluby Tretej ríše – neprehralo ani jeden zápas dlhých osem rokov v období 1935 až 1943. Ani slávny Ajax neodmietol hrať v okupovanom Holandsku, ani marseillský Olympique sa v poníženom Francúzsku nepostavil na odpor. V máji 1945, na poslednom stretnutí svojho veľkého vojnového turné, to nebol ani Marseille, ani Paríž či Lyon, ale malý splitský klub, ktorý obdržal čestný titul Slobodného Francúzska v mene generála De Gaulla.

Olympique, Ajax, Inter Miláno, Bayern či Barcelona by dnes za takúto biografiu dali zrejme mnoho. Za to, že by sa v ich klubovej histórii dnes, po uplynutí sedemdesiat rokov, uvádzalo, ako začiatkom vojny odmietli hrať maškarádu v Dučeho, Führerovej, či nejakej inej smiešnej kolaborantskej lige, ako sa miesto toho pridali k hnutiu odporu a drali trávniky v severnej Afrike či oslobodenej Európe, zatiaľ čo ostatní velikáni „sa pchajú do zadku svojim nacistickým sponzorom.“ Dnes by tak pred ich štadiónmi stáli pomníky tejto neobyčajnej, hrdej zostave, preriedenej vojnou, maláriou i morskými búrkami; natočili by o nich už dávno celú zbierku patetických filmov, mladý Jean-Paul Belmondo by hral Frana Matošića, a fanúšikovia by na výročia tých historických dátumov pripravovali veľkolepé choreografie zosmiešňujúce Hitlera a jeho lokajov.

Bohužiaľ, Hajduk a jeho fanúšikovia takými nie sú.

Odstránené hviezdy

Keď pred piatimi rokmi Pierre Boursot, riaditeľ veľkej francúzskej banky Société Générale, ktorá je zároveň vlastníkom Splitskej banky, v slávnostnom salóniku splitského štadióna podpísal sponzorskú zmluvu s Hajdukom v hodnote dvoch miliónov eur, hostitelia ho odprevadili na zvyčajnú obhliadku trofejnej sály, kde sa chválili vitrínami plnými pohárov, plakiet a medailí. Boursot prechádzal trofeje s obvyklou formálnou zdvorilosťou, až kým nezbadal v rohu miestnosti nezvyčajnú starú plaketu s podpisom Charlesa de Gaulla. Zvedavému hosťovi bola v krátkosti ilustrovaná história tohto suveníru z druhej svetovej vojny, a on zostal v úplnom šoku. „Ak by ste mi toto tu ukázali pred podpisom zmluvy“, povedal údajne Boursot, „dostali by ste omnoho viac, než dva milióny.“ 

Z nejakého dôvodu, ktorý je pritom zvedavým hosťom len ťažko vysvetliteľný, sa totiž Hajduk akoby za túto epizódu svojej storočnej histórie hanbí. Vlastne, podobne, ako aj zvyšok Chorvátska. Z neznámeho dôvodu sa Hajduk – opäť podobne, ako aj zvyšok Chorvátska – zrieka svojho jediného európskeho titulu.

Sedemdesiat rokov nato tak Hajduk zo svojej trofejnej sály odstráni veľkú fotografiu legendárneho zápasu v Bari a vytlačí kalendáre s retušovanými fotografiami hráčov bez hviezdy na dresoch. Fanúšikovia na vrchole historickej schizofrénie mávajú vlajkami s hákovým krížom, oblečení sú pritom v čiernych tričkách s nacistickým orlom a nápisom “Hajduk Jugend”. Nakoniec, bolo to len pred niekoľkými dňami – sedemdesiat rokov, odkedy malý, no hrdý Hajduk odmietol stať sa okrasou Mussoliniho a Pavelićovej ligy – keď sa splitským štadiónom ozýval pokrik “Ajmo, ustaše!”, celá severná tribúna vysoko dvíha pravice a kričí “Za dom!”, polovica východnej tribúny pohyb opakuje a odpovedá – “Spremni!”.

Čo by dal Benito za to, aby v 1941. roku mal taký klub a takých fanúšikov! Nikto by mu viac nemohol rozprávať, že Dalmácia nie je talianska: len ťažko by mohol ukryť slzu radosti, keď by Torcida (pomenovanie splitských fanúšikov) na Campo Sportivo Bruno Mussolini salutovala s pravicami vo vzduchu a skandovala meno svojho Dučeho.

Vráťte sa k Benitovi

Nie je tak vonkoncom jasné, prečo sa vôbec Hajduk stále volá tak, ako sa volá, ani prečo Torcida dnes fandí klubu s takouto „hypotékou“. Musí to byť naozaj strašné trápenie, keď vedenie Hajduka ukazuje sponzorom plaketu čestného klubu Slobodného Francúzska, a naozaj veľký vnútorný boj, keď chlapci zo severnej tribúny musia držať palce klubu, ktorý kedysi zradil vodcu Pavelića – klubu, ktorý bol vďaka tomu dlhé roky označovaný ako partizánsky a antifašistický. 

Práve preto by bolo bývalo omnoho jednoduchšie v deväťdesiatom prvom takýto Hajduk jednoducho rozpustiť a obnoviť ho pod nejakým iným menom. Napr. HNK Ustaša. Dnešní fanúšikovia by takémuto klubu mohli fandiť bez zmiešaných pocitov, s čistým srdcom a zdvihnutou pravačkou.

Netrápte sa tak, odhoďte raz a navždy toto ťažké bremeno. Nechajte Hajduk nám, ktorí s ním nemajú problém, nechajte nám jeho neželanú históriu i neželané trofeje, nechajte nám bratov Kalinternovcov, aj bratov Matošićovcov, aj Tomislavu Ivića a titul majstrov Európy 1944/45. Vezmite si Dučeho, Societu Calcio Spalato aj Campo Sportivo Benito Mussolini, a tam dvíhajte ruky. Vráťte sa naspäť do štyridsiateho tretieho, zoberte si dvadsaťtisíc od zväzu NDH a skladajte svoj klub spolu s dvadsiatimi členmi mladých ustašovcov – ak vás to zaujíma, presne toľko členov vtedy v Splite, v meste so 43.000 obyvateľmi, mala ustašovská mládež. Hrajte si Pavelićovu ligu, dvíhajte ruky „za dom spremni“ a kričte „Ajmo, ustaše!”. Tam s vami budú aj nacistickí bratia z SS divízie Prinz Eugen, ktorí s rovnako zdvihnutou rukou v tú jar pozabíjali vašich starých otcov a matky okolo Sinja. Nechajte Hajduk na pokoji, niekto vás totiž kruto oklamal: toto nie je váš klub.

Albánski teroristi, červené barety a jeden monument

Pamätník v PreševeV južnom Srbsku stojí od novembra minulého roku pomník, ktorý pripomína pamiatku 27 padlých príslušníkov tzv. UÇPMB. Aby sme sa od tejto na pohľad triviálnej skutočnosti mohli posunúť ďalej, povedzme si najskôr v stručnosti, čo táto skratka vlastne znamená a aké je to žiť v tejto časti Balkánu.

Po ukončení konfliktu v Kosove v r. 1999 sa veľké množstvo príslušníkov Kosovskej oslobodzovacej armády zrazu ocitlo v slepej uličke. Organizácia bola oficiálne rozpustená, a od nástupníckej inštitúcie s názvom Kosovské ochranné zbory sa očakávalo prevažne plnenie relatívne neinšpiratívnych úloh typu zasahovanie pri živelných pohromách, či odmínovacie práce. Pre nezanedbateľnú časť mladých mužov aktívnych v rámci UÇK však takéto vyhliadky neboli práve vítané – časť považovala vytvorenie medzinárodného protektorátu v Kosove iba za počiatok ťaženia smerom k budúcemu veľkoalbánskemu štátu, časť sa nudila a každodenné vysedávania v kaviarňach v Prizrene či Ferizaji ju prestalo baviť, a časť bola zapojená do ilegálnych aktivít typu pašovanie rôznorodých komodít cez porózne hranice, čo je de facto súčasť každého vojenského konfliktu na Balkáne. Dôsledkom bolo prenesenie konfliktu cez hranice do južného Srbska, kde začala v r. 2000 pôsobiť tzv. Oslobodzovacia armáda Preševa, Medvedje a Bujanovca – odtiaľto skratka UÇPMB. Stratégia internacionalizácie konfliktu im však veľmi nevyšla – v Srbsku medzičasom padol Milošević a medzinárodné spoločenstvo nehodlalo naďalej tolerovať stupňujúce sa teritoriálne nároky etnických Albáncov v regióne. Srbská armáda dostala povolenie návratu do pohraničnej oblasti a Končuljská dohoda konflikt ukončila. Výsledkom bolo čiastočné zlepšenie podmienok pre albánske etnikum vrátane vytvorenia multietnických samospráv, spojenej albánsko-srbskej polície a nárastu albánsko-jazyčných médií, avšak bez územnej autonómie.

Južné Srbsko, resp. tzv. Preševské údolie, sa skladá z troch okresov, ktoré sú obsiahnuté v samotnom názve separatistickej albánskej armády UÇPMB. Tento región je obývaný väčšinou etnických Albáncov, ktorých celkový počet dosahuje približne 60.000 a napr. v samotnom okrese Preševo predstavujú cca 90% obyvateľstva. Oblasť je typickou ukážkou balkánskych negatívnych stereotypov – všadeprítomný úpadok, nezamestnaní mladí muži túlajúci sa po uliciach, a neomietnuté domy, ktorých majitelia sa tak vyhýbajú plateniu dane. Vzájomné vzťahy medzi srbskou a albánskou komunitou nie sú ideálne, avšak hlavný vplyv na ich prípadný rozvoj majú ekonomické faktory. Slovami niekdajšieho srbského podpredsedu vlády Nebojšu Čovića: „Vzájomná etnická nevraživosť je dôsledkom všeobecnej biedy a zaostalosti oboch komunít – albánskej i srbskej. Tamojší Srbi sú na tom ekonomicky a sociálne rovnako zle ako Albánci. Z dlhodobého hľadiska je jediným riešením ekonomický rozvoj.“ Obyvateľstvo oblasť kontinuálne opúšťa, keďže nevidí reálne vyhliadky na pozitívnu zmenu. Do r. 2009 lokálni albánski lídri bojkotovali svoju účasť v spoločných projektoch,  čo taktiež viedlo k stagnácii pri vypracúvaní efektívnych plánov pre pomoc regiónu. Nezamestnanosť sa síce oficiálne znížila z cca 27% v januári 2012 na 24% na konci roka, avšak napriek blízkosti hlavnej dopravnej tepny z Belehradu do Macedónska a neoficiálne hovorilo až o 60%. Zahraničné investície sa do údolia vonkoncom nehrnú, obávajúc sa prípadného zhoršenia bezpečnostnej situácie. Pre Belehrad je Preševské údolie miestom, kde akurát vybuchujú autá a pašujú sa drogy – ako vo svojej knihe Atentat na Zorana konštatuje srbský novinár Miloš Vasić, napr. časť Bujanovca Veliki Trnovac bol pre srbskú políciu dlhodobo nenavštíviteľným miestom; ak sa prekročila nepísaná hranica, nasledovala streľba. Na strane druhej, časť tamojších albánskych politikov  chápe situáciu tak, že celý región sa v konečnom dôsledku raz stane súčasťou Kosova a akákoľvek pomoc ponúkaná Belehradom by tak mala byť vnímaná s extrémnou opatrnosťou. Zhrnutie: Srbi tam veľmi žiť nechcú, ale aspoň môžu odísť smerom na sever, zatiaľ čo Albánci naivne dúfajú, že pripojenie regiónu k ekonomickej časovanej bombe s názvom Kosovo im prinesie zlepšenie životnej úrovne.

Keďže ale na Balkáne evidentne rola symbolizmu prestáva byť dostatočne v popredí, a už prešlo dosť času odvtedy, čo tréner chorvátskej futbalovej reprezentácie Štimac pozval čerstvo oslobodeného Gotovinu, aby počas najbližšieho stretnutia Srbsko-Chorvátsko urobil symbolický prvý výkop, je zrejme potrebné rýchlo sa k politike symbolov vrátiť. Srbskej vláde sa neveľmi páči, že v mestečku Preševo vzdávajú miestni Albánci hold padlým povstalcom pred zmieňovaným pomníkom, a nariadila tamojším úradom, aby pomník do utorka 15. januára odstránili. Srbské združenie vojnových veteránov v meste Prokuplje následne zorganizovalo demonštráciu, počas ktorej nazvali inštaláciu pomníka “aktom terorizmu“, zatiaľ čo kontrademonštrácia študentov v Prištine označila Srbov za fašistov a skandovala heslá ako “nedotýkajte sa mojich hrdinov”. Preševská samospráva nariadenie odmietla, keďže pamätník podľa drvivej väčšiny tamojších Albáncov symbolizuje legitímny boj albánskeho národa za sebaurčenie. Srbský minister spravodlivosti sa explicitne vyjadril, že ak k odstráneniu nedôjde, bude podaná žaloba na preševského starostu. Súčasne bola zmienená možnosť angažovania polície pri vynútenom odstránení pamätníka. K takému vývoju zatiaľ nedošlo a lokálni albánski politickí lídri vyjadrili odhodlanie bojovať o zachovanie pamätníka právnymi prostriedkami.

Z hľadiska bezpečnostnej situácie sa však vyskytol jeden zaujímavý úkaz. O svojej činnosti dali vedieť dve inštitúcie, ktorých existencia a aktivity boli v minulosti predmetom početných analýz a viac či menej podložených bezpečnostných hrozieb. Prvou bola tzv. Albánska národná armáda (AKSh) – hoci by to názov mohol evokovať, jedná sa o gerilovú skupinu zloženú z malého počtu príslušníkov UÇK a UÇPMB a nemá nič spoločné s Armádou Republiky Albánsko. Táto ozbrojená skupina mala síce vždy len obmedzený vplyv, avšak jej prítomnosť v minulosti do istej miery zradikalizovala albánsku politickú scénu v Preševskom údolí, keď sa lokálni politici obávali straty svojej podpory medzi obyvateľstvom, ktoré by sa mohlo primknúť k radikálom. AKSh je taktiež na americkej čiernej listine teroristických organizácií (áno, kedysi tam bola aj kosovská UÇK) a zasadzuje sa za zjednotenie Albánska, Kosova a ostatných území obývaných etnickými Albáncami do jedného štátu. Táto organizácia vydala prehlásenie, v ktorom oznamuje začiatok mobilizácie svojich členov pre účely boja proti srbským snahám o odstránenie pamätníka. Slovami údajného veliteľa AKSh, plukovníka Kaçaka: “Ideme do vojny proti Srbsku. Stále odmieta priznať, že Preševo, Medvedja a Bujanovac sú albánskym územím a že sa ich nikto nesmie dotýkať.” Samotní kosovskí predstavitelia však konfliktne pôsobiace prehlásenie odsúdili, dokonca poslanec hnutia Vetëvendosje, ktoré sa práve kompromisnou politikou nevyznačuje, na margo AKSh podotkol, že “verejné hrozby v médiach nie sú skutočnou reprezentáciou Albáncov.

Ako srbská odveta sa z hlbín internetu vynorili údajní členovia niekdajšej Jednotky pre špeciálne operácie (JSO). Táto oficiálna jednotka srbského ministerstva vnútra z obdobia Miloševićovho režimu známa ako červené barety bola dlhodobo vedená jedným z najznámejších srbských kriminálnikov Miloradom Lukovićom Legijom, a predstavovala de facto súkromný nástroj srbského prezidenta pre likvidáciu nepohodlných oponentov. Tešiac sa nedotknuteľnosti v pokrivenom právnom systéme Srbska deväťdesiatych rokov, jej príslušníci vykonali okrem iného vraždu niekdajšieho srbského prezidenta Stambolića, nevydarený dvojnásobný atentát na vodcu opozície Draškovića v Budve a na Ibarskej magistrále, a popritom priamo spolupracovali s notorickými gangstermi typu Dušana “Šiptara” Spasojevića. Následkom postupného strácania vplyvu po páde Miloševića ešte zosnovali (tentokrát úspešný) atentát na premiéra Đinđića, a následne bola jednotka oficiálne rozpustená; jej niekdajší veliteľ Legija si odpykáva 40 ročný trest, počas ktorého už stihol vydať desať patrioticky ladených kníh. Napriek tejto nie práve ideálnej histórii sa JSO stále teší v istom segmente srbskej spoločnosti podpore ako vlastenecké a “pravé srbské” zoskupenie patriotov, bojujúce proti Albáncom, moslimom a iným teroristom – ktovie prečo sa tento spoločenský segment významne prekrýva so sympatizantmi Miloševića a spol. Hoci množstvo bývalých členov JSO bolo zatknutých, zavraždených, či iným spôsobom odstránených, časť z nich je stále súčasťou iných silových zložiek štátneho aparátu. Nech už sú to bývalí členovia, či sympatizanti, každopádne niekto, kto sa za členov JSO vydáva, zverejnil oznámenie, že ak srbská vláda k odstráneniu pomníka nepristúpi, urobia tak oni sami, a zároveň vyzvali “patriotické organizácie, politické strany a jednotlivcov, aby sa pridali k akémukoľvek, i ozbrojenému, boju proti Albáncom.” Premiér Dačić označil prehlásenie za odpad a celkovo jeho význam bagatelizoval s odkazom na reálnu neexistenciu JSO.

Tieto spory vyznievajú na prvý pohľad banálne, a to obzvlášť pre ľudí “zo západu”. Predstaviteľ amerického ministerstva zahraničia už situáciu opísal ako “typickú balkánsku drámu” a vyzval srbské úrady, aby sa zaoberali “dôležitejšími vecami.” K tomu sa pripojil kosovský premiér Thaçi, ktorý označilzachovanie kultúrneho a historického dedičstva (čím mal zrejme na mysli sporný pomník) všetkých komunít za významnú povinnosť demokratických štátov.” Je pekné, že sa takto zmierlivo vyjadruje práve Thaçi – keď počas nepokojov v r. 2004 došlo k zničeniu veľkého počtu srbských kláštorov (čiže reálneho historického dedičstva v Kosove), znamenalo to preňho primárne poukážku na cestu k nezávislosti. Každopádne však nie je namieste situáciu podceňovať. Južné Srbsko dlhodobo patrí medzi rizikové oblasti západného Balkánu, kde akýkoľvek unáhlený zásah z pozície moci môže viesť výhradne k eskalácii napätia. Lokálny parlament v Preševe urýchlene prijal rozhodnutie, ktorým by malo dôjsť k legalizácii pamätníka v súlade so srbskými zákonmi. Oblasť sa v posledných dňoch hmýrila novinármi, ktorí boli pripravení fotiť bizarnú situáciu, keď sa jeden bezvýznamný pomník stane predmetom násilných incidentov. Doposiaľ sa tak nestalo, a zostáva len dúfať, že obe strany nájdu kompromisné riešenie. Preševské údolie má a ešte dlho bude mať množstvo závažných problémov a nie je vylúčené, že sa konflikt z r. 2000-2001 môže obnoviť – je tak mimoriadne dôležité, aby tých príčin bolo čo najmenej.

———-

Aktualizácia 21.1.2013 – srbská strana dodržala svoje varovania a v nedeľu 20. januára pomník odstránila. Pri akcii sa nestretla so žiadnym odporom; lokálni Albánci sa neskoršie zhromaždili na mieste pomníka a zapálili tu sviečky. Pokojný priebeh však nemali následné udalosti v Kosove, kde došlo k zničeniu niekoľkých srbských hrobov a jedného vojnového pamätníka.

Ramush Haradinaj – zo Švajčiarska cez Haag nazad do Kosova

Haradinaj na plagáteVčera sa v Haagu zrodil v krátkom slede druhý verdikt, ktorý v Srbsku vyvolal výraznú antipatiu a posilnenie pocitu vlastnej viktimizácie. Po Antem Gotovinovi si oslobodzujúci rozsudok vypočul aj niekdajší veliteľ UÇK a neskorší kosovský premiér Ramush Haradinaj spoločne so svojimi dvoma “kolegami”. Hoci pre srbského prezidenta Nikolića oba verdikty znamenajú, že tribunál bol zriadený iba s cieľom súdiť Srbov, tieto prípady je potrebné vnímať v odlišnom svetle. Prípad Gotovina et al. bol z hľadiska priebehu procesu štandardným a nekontroverzným; kontroverzie vyvolalo až samotné rozhodnutie odvolacieho senátu, ktoré bolo vzhľadom na doterajšiu judikatúru ICTY pomerne prekvapivé (odvolací senát vo väčšine doteraz prejednávaných prípadov potvrdil základný verdikt o vine či nevinne, ale zároveň mohol pristúpiť k skráteniu či predĺženiu trestu v prípade uznania viny). Zdrojom napätia a spochybňovania verdiktu srbskou stranou tak bola odlišná aplikácia práva oboch súdnych panelov, ktoré prípad prejednávali. Prípad Haradinaj et al. je ale iný – tu podľa môjho názoru nezlyhal panel sudcov, ale ICTY ako inštitúcia na čele s prokuratúrou. Dôkazy, ktoré boli prokuratúrou prednesené, na odsúdenie nepostačovali ani v prvom procese, a situácia sa de facto zopakovala pri opätovnom prejednávaní. Bola to tak (ne)schopnosť prokuratúry vystavať prípad a zabezpečiť dostatočnú ochranu svedkov, ktorá viedla k predpokladanému oslobodeniu. Obhajoba si daný stav zrejme dobre uvedomovala; samotný Haradinaj bol v oboch procesoch oslobodený jednohlasne a nebolo pritom potrebné predvolať ani jedného svedka. V článku by som sa pritom rád zamyslel ani nie nad samotným verdiktom (ktorý bol logickým vyústením celého procesu), ale nad napĺňaním mandátu ICTY a obecným prístupom k údajným zločinom UÇK.

Haradinaj si počas vojny v r. 1999 spolu s Thaçim v Kosove vydobyl istú gloriolu nedotknuteľného bojovníka za slobodu, ktorý stál na čele albánskej rezistencie proti srbskej represii. V 90. rokoch žil v emigrácii vo Švajčiarsku, kde sa živil ako člen bezpečnostnej služby na diskotéke; neskôr sa vrátil domov s cieľom zapojiť sa do národnooslobodzovacieho boja. Okrem toho mal byť Haradinaj hlavou tzv. Metohijského organizovaného klanu operujúceho na západe Kosova. Po skončení vojny si založil stranu Aliancia za budúcnosť Kosova (AAK) a dostal sa až do premiérskeho kresla. Mnoho významných medzinárodných predstaviteľov v Kosove v ňom videlo garanta stability, zatiaľ čo nemenovaný člen britskej vojenskej misie Haradinaja obvinil z terorizovania jeho vlastných mužov a údajne nelojálneho lokálneho (albánskeho) obyvateľstva: „Keď sa k nemu dostali informácie istého charakteru, zmizol na dve hodiny a výsledkom bolo niekoľko mŕtvol v priekope.“

Keď bol na Haradinaja v marci 2005 vydaný zatykač, kosovský politik rezignoval zo svojho postu premiéra, predniesol patrioticky ladenú reč, v ktorej odmietol všetky obvinenia, a dobrovoľne odcestoval do Haagu. Tento krok bol v súlade s jeho imidžom, ktorý si počas krátkeho premiérskeho pôsobenia vybudoval – naučil sa angličtinu, zúčastňoval sa seminárov organizovaných EÚ a slovami nemenovaného európskeho diplomata „bol tým, ktorý sa pokúsil konflikty riešiť sprostredkovaním a diskusiou, snažil sa nebyť príliš radikálnym.“ Za svoju prácu v Kosove po vojne a pokojný odchod do Haagu si vyslúžil pochvalu od viacerých medzinárodných organizácií a think-tankov, vrátane International Crisis Group. Pre vtedajšieho šéfa UNMIKu Jessena-Petersena  Haradinajove obvinenie znamenalo “veľké prázdno”, a podľa vlastných slov bol osobne zarmútený, že nebude môcť ďalej pracovať s blízkym partnerom a priateľom (viď Carla Del Ponte – Chuck Sudetic: Madame Prosecutor, str. 295). Tieto vyjadrenia boli v kontexte obvyklého prístupu predstaviteľov medzinárodného spoločenstva voči osobám obvinených z vojnových zločinov mimoriadne pozoruhodné – aj keď teoreticky pripustíme pozitívny vklad Ramusha Haradinaja do postvojnovej kosovskej politiky, je ťažko predstaviteľné, že by sa napr. Radovan Karadžić po vojne v BaH zrazu „zmenil“, začal pôsobiť konštruktívne a zmierlivo a vysoký predstaviteľ v BaH by sa s ním po jeho obvinení a prevezení do Haagu lúčil podobne vrelými slovami. Hlava UNMIKu – špeciálny predstaviteľ Generálneho tajomníka OSN – sa verejne postavil na stranu Haradinaja v procese pred tribunálom, ktorý bol zriadený tou istou inštitúciou – OSN.

Krátko po Haradinajovom transfere do Haagu požiadal obvinený o možnosť dočasného prepustenia. V písomnom prehlásení Haradinaj vyhlásil, že nebude žiadnym spôsobom prichádzať do kontaktu s obeťami či svedkami, v čom ho podporilo niekoľko známych predstaviteľov medzinárodného spoločenstva v Kosove. Gen. Reinhardt videl Haradinaja nasledovne: „Je to muž, ktorému absolútne dôverujem a ktorého rady aktívne vyhľadávam. Je to politik s vynikajúcimi vlastnosťami, ktorý bude kľúčovým faktorom pre zmierenie rôznych etnických skupín v Kosove.“ Jessen-Petersen tribunálu napísal, že Haradinaj je „mužom s dynamickým vedením, silným odhodlaním a víziou, ktorý preukázal dôstojnosť a vyspelosť svojim rozhodnutím dobrovoľne sa vzdať.“ UNMIK prehlásil, že disponuje dostatočnými prostriedkami, aby garantoval Haradinajovu súčinnosť so všetkými podmienkami, ktoré by ICTY ohľadom možného dočasného prepustenia obvineného mohol určiť. Tento postoj bol pritom v prudkom protiklade so stanoviskom UNMIKu z r. 2003 (prípad Limaj et al.), keď podľa vlastného vyjadrenia UNMIK mal len limitované zdroje a vzhľadom na polohu Kosova by pre obvineného bolo pomerne jednoduché utiecť cez hory do nestabilného severného Albánska; ICTY taktiež Limajove dočasné prepustenie zamietol. Prokuratúra zmysluplne argumentovala, že okrem rizika úteku obvineného, ktorý vzhľadom na charakter obvinení v prípade uznania viny mohol očakávať vysoký trest, predstavoval Haradinaj signifikantnú hrozbu pre svedkov i obete, a že jeho samotná prítomnosť v Kosove by mohla množstvo svedkov odstrašiť od vypovedania. Prokuratúra logicky vychádzala z predošlých skúseností s procesmi s bývalými členmi UÇK v Kosove vrátane procesu s Haradinajovým bratom Dautom, kde bolo množstvo svedkov za nejasných okolností zavraždených. Tribunál však rozhodol, že neexistoval žiaden dôkaz, že by Haradinaj predstavoval po svojom prepustení akékoľvek nebezpečenstvo pre obete, svedkov, či iné osoby. Na obdobie 90 dní mu zakázal zúčastňovať sa verejných vystúpení a iných verejných politických aktivít, avšak tento zákaz za nevzťahoval na Haradinajovu účasť v organizačných aktivitách svojej politickej strany. Po uplynutí 90 dní bol zákaz efektívne zrušený, pričom sa tribunál odvolal na správu UNMIKu o očakávaných pozitívnych efektoch Haradinajovho angažovania sa v politických aktivitách a nastávajúcich rokovaniach o finálnom štatúte Kosova .

Jednalo sa o bezprecedentný krok zo strany ICTY – hoci dočasné prepustenie bolo štandardnou procedúrou u množstva iných obvinených, žiaden z nich nemal vo svojej domovskej krajine povolené politické pôsobenie. Už len tento samotný fakt je vo svojej podstate kontroverzný – je v podstate nemožné predstaviť si, že by napr. Šešelja či Karadžića tribunál dočasne prepustil, umožnil im vrátiť sa domov a povolil im politickú činnosť vrátane verejných vystúpení. Neurobil by to z tých istých dôvodov, ktoré mali zavážiť i v prípade Haradinaja – obete by sa cítili ponížené a svedkovia zastrašení. Najpodstatnejší je ale dopad na samotný priebeh procesu, keď pozícia prokuratúry do veľkej miery závisela práve od tých svedkov, ktorých Haradinaj mohol počas dvoch rokov na slobode nerušene ovplyvňovať. Carla Del Ponte sa celkom správne pýtala: “Ako môže byť presadzovaná vláda zákona, keď najvyššie postavení úradníci UNMIKu otvorene podporujú niekoho, kto je obvinený z najzávažnejších zločinov v medzinárodnom práve?“ Vo svetle skutočností, keď v centre Prištiny viseli plagáty zobrazujúce Haradinaja s citátmi Jessena-Petersena o jeho „vodcovských schopnostiach“, je patričnou otázkou, aká bola politická vôľa inštitúcií, ktoré za ochranu svedkov zodpovedali. Pre prokuratúru bolo Kosovo zrejme najťažším orieškom, keďže „im nikto nepomáhal, ani administratíva OSN, ani NATO.“

V apríli 2008 bol Haradinaj spoločne s Idrizom Balajom oslobodený; tretí obvinený Lahi Brahimaj bol odsúdený na šesť rokov. Obžaloba pociťovala zásadné problémy pri predvolávaní svedkov, ktorí mali podľa pôvodného zámeru svedčiť proti obvineným – jednalo sa napr. o Nasera Liku a Shefqeta Kabashiho; dôvodom bolo údajné nedodržanie podmienok zo strany ICTY. Ďalší potenciálni svedkovia sa svojich prípadných výpovedí nedožili – zo strany srbských médií sa objavovali náznaky, že až desať svedkov za rôznych okolností zomrelo, čo bolo následne tribunálom dementované ako nezodpovedné vyhlásenia. Člen tzv. Výboru pre obranu Ramusha Haradinaja Astrit Haraqija a redaktor prištinského denníku Bota Sot Bajrush Morina boli ICTY obvinení z tzv. pohŕdania súdom, keďže sa mali dopustiť zastrašovania chráneného svedka; Haraqija bol neskôr oslobodený a Morina dostal trest v trvaní troch mesiacov. Sudcovia v zdôvodnení rozsudku poskytli nasledovné vyjadrenie (odst. 6): „Súd sa stretával s výraznými ťažkosťami pri získavaní výpovedí od veľkého počtu svedkov. Veľa z nich uvádzalo strach ako hlavný dôvod pre odmietnutie svedectva a poskytnutia dôkazov. V tomto ohľade súd nadobudol silný dojem, že proces prebiehal v atmosfére, kde sa svedkovia cítili ohrození…Vzhľadom na tieto okolnosti súd využil všetky svoje možnosti, aby zaistil spravodlivý a promptný priebeh procesu, ako aj ochranu a dobrý stav svedkov… Súd sa však uzniesol, že prokuratúra prezentovala málo priamych dôkazov, ktoré by svedčili v prospech uvádzaného spoločného zločineckého zámeru…“ Ako vieme, prokuratúra sa proti vynesenému rozsudku odvolala a odvolacia komora rozhodla o opätovnom prerokovaní šiestich bodov obžaloby (oproti pôvodným 39) týkajúcich sa údajných zločinov v tábore UÇK v Jablanici. Prezident tribunálu Patrick Robinson v tejto súvislosti uviedol, že pôvodný proces bol „marený zastrašovaním svedkov a tribunál nebol schopný naplno vziať do úvahy rozsah zastrašovania.

Bohužiaľ, veľa sa nezmenilo. Haradinaj bol opäť dočasne prepustený, pričom argumenty ako “potenciálny efekt dočasného prepustenia na integritu procesu nebude významný” (odst. 22) vyznievali vo svetle predchádzajúcich problémov mimoriadne zvláštne, a to obzvlášť v situácii, keď samotný tribunál pripustil, že “dočasné prepustenie prispeje k výhražnej atmosfére pre svedkov a povzbudí v zastrašovaní” (odst. 21). Ako je možné prepojiť obe tvrdenia logicky dohromady, vie zrejme len sudca Moloto a spol. Z aktuálneho rozsudku je zrejmé, že minimálne k zločinom v tábore Jablanica dochádzalo, vzhľadom na absenciu dostatočného dôkazového materiálu však nebolo možné dokázať existenciu zločineckej skupiny, ktorej by bol Haradinaj členom. Výsledkom je teda oslobodenie a rozpačité postavenie prokuratúry, ktorá sa síce môže opätovne odvolať, avšak ak tak i učiní, vyhliadky na úspech sú skôr nepatrné. Situácia ohľadom dôkazov a svedkov sa nemá prečo zmeniť k lepšiemu, a ICTY obecne nepovažuje údajné zločiny kosovských Albáncov za prioritu. Séria občianskych vojen na Balkáne bola mimoriadne špinavá a hoci súhrnne najväčšieho počtu zločinov sa dopustili Srbi, je prinajmenšom zarážajúce, že za všetky zločiny, ktorých sa proti srbskému obyvateľstvu dopustila UÇK, a ktorých existenciu pripúšťajú i oslobodzujúce verdikty ICTY, bol dodnes odsúdený jediný kosovský Albánec – Haradin Bala na trinásť rokov. Počas svojej práce pre ICTY som sa v analytickom tíme stretol s množstvom kvalifikovaných ľudí zaoberajúcich sa zločinmi Srbov, Chorvátov, i Bosniakov, ale kosovských Albáncov už neskúmal nikto. Rozhodnutia oboch panelov o dočasnom prepustení svedčili o mimoriadnom podcenení aspektu ochrany svedkov, a spochybniteľná je i stratégia prokuratúry zameraná na dokazovanie existencie zločineckej skupiny, čo sa i v prípade Gotovinu ukázalo byť možno tým najťažším bremenom.

A čo sa teda stalo v Srbsku po zverejnení rozsudku? Niečo podobné, ako už niekoľko dní dozadu po prepustení Gotovinu, čiže frustrácia, tentokrát ešte znásobená. Naratív sa opäť niesol v očakávanej podobe zlučovania všetkých nepotrestaných zločinov nad Srbmi v Kosove s Haradinajovým oslobodením, čo síce z právneho hľadiska neobstojí, zároveň je však pokračujúca a zrejme už definitívna beztrestnosť páchateľov týchto zločinov faktom, a to poriadne trpkým. Okrem toho rozsudok ďalej prispel k zmiešavaniu politiky s právom, keď podľa podpredsedu vlády Vučića “oslobodenie Haradinaja dokazuje, že celý čas bola politika omnoho dôležitejšia, než právo a spravodlivosť.” Predseda parlamentu Stefanović doplnil, že “tribunál poslal správu, že je dovolené zabíjať Srbov” a niekdajší prezident Koštunica označil tribunál za “frašku a hanbu.” Haradinajovo oslobodenie však odsúdili i liberálnejšie osobnosti na srbskej politickej scéne; Rasim Ljajić napr. podotkol, že “rozsudok iba ďalej naruší dôveryhodnosť tribunálu a výrazne sťaží proces zmierenia v bývalej Juhoslávii.” Dokonca niekdajšia hovorkyňa Carly Del Ponte Florence Hartmann, ktorá v minulosti ICTY výrazne kritizovala za údajne laxný a pokrytecký prístup k obvineniam Srbov za genocídu v BaH, teraz označila rozsudok za porážku a “totálne zlyhanie systému medzinárodného práva.”, keď sa tribunál v otázke ochrany svedkov správal ako provinčný súd. John Dalhuisen z Amnesty International sa celkom oprávnene pýta: “Ak traja bývalí vysokí činitelia UÇK nie sú vinní, kto potom spáchal tie zločiny? Bude vôbec niekedy niekto za ne niesť zodpovednosť?

V Kosove vládne samozrejme eufória a nechýbajú vyhlásenia o tom, ako rozsudok potvrdzuje, že UÇK viedla spravodlivý a čistý boj. Presne túto rétoriku si osvojili tak prezidentka, ako aj premiér: “Tento verdikt je najsilnejším dôkazom, že UÇK bojovala za slobodu a nespáchala zločiny, za ktoré bola neférovo obvinená.” Haradinaj síce vo svojej autobiografickej knihe údajne uvádza, ako “likvidoval srbských policajtov a zabíjal civilistov”, no tieto akty sú väčšinou kosovskej spoločnosti chápané ako legitímny boj za slobodu a sebaurčenie; aj preto môže jeden z vítajúcich na prištinskom námestí skonštatovať, že “v živote nebol šťastnejší a Ramush Haradinaj je živou legendou.” Oslobodenie Haradinaja samozrejme vonkoncom neznamená, že by zločiny spáchané neboli, rovnako tak to, že by ich nemohla spáchať UÇK, a ako podotýka Nataša Kandić, je teraz na súdoch v Kosove, aby sa týmito zločinmi zaoberali. Bohužiaľ, doterajšia prax svedčí o mizivej pravdepodobnosti, že sa tak stane. Napr. v r. 2009 presunul EULEX všetkých 62 prípadov zločinov voči príslušníkom menšinových komunít v Kosove na lokálne súdy, kde zostávajú zahrabané a nikto sa nimi ďalej nezaoberá. Premiér Thaçi nedávno verejne označil rozhodnutie o opätovnom zadržaní svojho kolegu Limaja ako “neférové, neprijateľné a hanebné“, čo predstavitelia EULEXu komentovali ako nepatričnú politickú interferenciu do súdneho systému v Kosove. V krajine sa debatuje o novej vládnej koalícii, kde by sa Haradinaj stal premiérom a súčasný premiér Thaçi by sa posunul do úradu prezidenta. Čo takáto politická zostava hovorí o budúcom multietnickom Kosove, nezávislom súdnictve a vláde zákona, netreba hádam bližšie ilustrovať.

Chorvátska Búrka v Haagu – Gotovina je voľný

Keď v apríli 2011 trojčlenný senát Haagskeho tribunálu jednohlasne prehlásil chorvátskych generálov Gotovinu a Markača vinnými, a odsúdil ich na 24, resp. 18 rokov odňatia slobody, vtedajšia premiérka Jadranka Kosor sa poponáhľala prehlásiť: “Rozsudok, ktorý je vyrieknutý, nie je právoplatný. Pred nami je odvolanie. Keďže prvostupňový súd potvrdil, že Chorvátsko sa podieľalo na osnovaní zločineckej skupiny, to je pre vládu Chorvátska neprijateľné. Podnikneme všetko, aby sa tieto obvinenia pred odvolacím súdom vyvrátili.

Súčasný premiér a predseda SDP Milanović, ktorý je inak omnoho distingvovanejšie a tolerantnejšie pôsobiacim politikom než bývalá premiérka, k tomu dodal: “[verdikt o] zločineckej skupine neuznávame a nikdy uznávať nebudeme.” Pre pripomenutie, obaja chorvátski generáli boli pôvodne odsúdení za zosnovanie zločineckej skupiny (v jazyku tribunálu “joint criminal enterprise”), ktorej činnosť počas operácie Oluja (búrka) viedla k masovému vysídleniu srbského obyvateľstva z chorvátskej Krajiny. Odvolací senát nedávno vyriekol verdikt, ktorý oboch generálov oslobodil, čo pochopiteľne viedlo k masovým oslavám u väčšiny Chorvátov a prehĺbeniu frustrácie na strane Srbov. Ako napísal ľudskoprávny aktivista Zoran Pusić, ak sme sa od 24 rokov väzenia dostali k oslobodeniu, “jeden alebo druhý senát výrazne pochybili.” Nie som právnik, a preto moja analýza verdiktu zrejme nie je dokonalá, pokúsim sa však zamyslieť i nad politickými a spoločenskými konotáciami posledného a definitívneho verdiktu, vďaka ktorému je Gotovina nazad vo vlasti.

4. augusta 1995 bola teda chorvátskou armádou zahájená 84 hodín trvajúca vojenská operácia Oluja, ktorá viedla k obnoveniu kontroly chorvátskej vlády nad územím Krajiny – obnova teritoriálnej integrity Chorvátska tak bola takmer ukončená s výnimkou východnej Slavónie. Išlo o najväčšiu pozemnú vojenskú ofenzívu v Európe od skončenia 2. svetovej vojny. V jej dôsledku taktiež došlo k masívnym transferom srbského obyvateľstva obzvlášť do Srbmi kontrolovaných častí BaH a jednalo sa tak o najväčšiu etnickú čistku počas juhoslovanských nástupníckych konfliktov, a to bez ohľadu na to, ktorá strana má pravdu pri obvyklom spore o presné čísla obetí a utečencov (chorvátska strana udáva cca 90.000 vysídlených osôb, srbské zdroje uvádzajú vyše 200.000 – čo je asi najobjektívnejšia  cifra -  vyše 250.000 i nereálny údaj 340.000). Podľa Srbov bola Oluja poľutovaniahodným vojnovým zločinom, zatiaľ čo Chorváti ju obvykle posudzujú ako vrcholný akt tzv. Domovinskog rata (vlasteneckej vojny). Výsledkom bolo podľa chorvátskeho pohľadu znovunastolenie legitímnej kontroly nad chorvátskym územím, ktoré ovládali kriminálnici a vojnoví zločinci z vedenia RSK. Obvyklý názor predstaviteľov medzinárodného spoločenstva vystihla Carla Del Ponte: „Tieto operácie…boli ako také legitímnym použitím sily, avšak zároveň viedli k obrovským transferom populácie a zabíjaniu civilistov, väčšinou starších ľudí, ktorí sa rozhodli neopustiť svoje domovy.“ Zvláštny spravodajca EÚ pre bývalú Juhosláviu Carl Bildt nazval Oluju „najefektívnejším etnickým čistením, aké sme na Balkáne videli“, nemecký minister zahraničia Klaus Kinkel vydal prehlásenie, kde vyjadril ľútosť nad ofenzívou, avšak dodal, že „nesmieme zabudnúť, že roky srbskej agresie…ťažko skúšali chorvátsku trpezlivosť.“

Pri posudzovaní masového exodu Srbov z Krajiny sa objavujú rôzne názory. Prezident Tudjman poslal rozhlasom krajinským Srbom výzvu, aby neopúšťali svoje obydlia a zaručoval im bezpečnosť a dodržiavanie občianskych práv – toto však bolo ťažko predstaviteľné v situácii, keď sa chorvátskym éterom šírili skladby ako Anica-kninska kraljica a v krajine panovala extrémne antisrbská atmosféra v dôsledku poľutovaniahodných srbských akcií typu Vukovar, či absolútne nezmyselné bombardovanie Záhrebu. Tento postoj vystihol svedok v prvom procese s Gotovinom Slobodan Lazarević: „Krajina bola vybudovaná na viere, že Srbi nemôžu žiť s Chorvátmi, preto boli Chorváti systematicky vyháňaní a zabíjaní. Každý, kto mal odlišný názor, bol problematický… Srbské obyvateľstvo, vidiac, že postup chorvátskych síl nič nezastaví, si bolo vedomé, že medzi nimi nebolo nevinných a že ak ostanú, [Chorváti] sa im pomstia. Každý za niečo niesol zodpovednosť, nikto nemohol povedať, že neurobil nič zlé a preto všetci mali dôvod odísť z Chorvátska.“  Obraz si môžeme vytvoriť i z popisu britského politológa Boseho: „Strávil som niekoľko hodín rozhovorom s príslušníkmi otvorene neofašistickej jednotky HV v bare v malom mestečku Jasenovac…ktorý bol najhorším táborom smrti počas 2. svetovej vojny… Fajčil som, pil som a konverzoval pod portrétom Ante Pavelića…presne päťdesiat rokov od chvíle, keď multinárodné partizánske hnutie zničilo NDH, duch Pavelića sa vrátil do Jasenovacu.“  Existujú však i názory, že sa nejednalo nutne o riadenú deportáciu srbských civilistov, ale o plánovanú evakuáciu, ktorú vykonávalo samotné vedenie RSK. Hovorí o tom napr. Milislav Sekulić, člen generálneho štábu armády RSK: „Rada obrany štátu (RSK) prijala najhoršie možné rozhodnutie – evakuáciu obyvateľstva. Neskôr sa ukázalo, že to bolo ešte horšie ako rozhodnutie kapitulovať… Bohužiaľ, možnosť, ktorú si Rada zvolila, znamenala evakuáciu všetkého civilného obyvateľstva, spoločne s políciou a armádou, z celého teritória západnej časti RSK. Tí, ktorí toto rozhodnutie prijali, si museli uvedomovať, že posielajú celý národ a armádu do exilu.“

Problémom na chorvátskej strane pri posudzovaní Oluje je neschopnosť abstrahovať od legitímneho vojenského cieľa obnoviť kontrolu nad územím štátu a separátne posudzovať zločiny reálne páchané v teréne. Podľa tohto pohľadu má akoby strana vedúca spravodlivú vojnu proti agresorovi bianco šek na civilné obete, keďže tieto sú akýmsi nevyhnutným postranným dôsledkom pri dosahovaní konečného cieľa. Z právneho hľadiska sa jedná o tzv. prístup jus ad bellum, str. 787 (právo na vojnu), ktorého postavenie v rámci jus in bello (právo vo vojne) nie je jednoznačne a absolútne definované. Existujú situácie, keď sa jus ad bellum využíva – napr. útok na rozhlasovú stanicu, ktorá podnecuje obyvateľstvo ku genocíde, môže byť oprávnený, hoci sa technicky nejedná o vojenskú aktivitu. Jus ad bellum však zvyčajne vedie iba k benevolentnejším kritériam pri stanovení legitímnych cieľov, nezbavuje ale jednotlivé strany zodpovednosti za svoje činy. Oproti tomu pre Srbov kolóny utečencov zosobňujú najhorší návrat k praktikám fašistického NDH.

Oslobodzujúci rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:2, čiže stačilo, aby jeden sudca hlasoval inak, a výsledok spoločne s opačnými, avšak rovnako emotívnymi reakciami, by bol diametrálne odlišný. Takýto diametrálny zvrat je naviac v judikatúre ICTY dosť neobvyklý – napr. Marko Milanović, docent medzinárodného práva na univerzite v Nottinghame, bol vo svojej predpovedi ohľadom možnej výraznej zmeny rozsudku po vynesení prvého verdiktu dosť pesimistický (ako sa ukázalo, mýlil sa). Alebo aj inak – z ôsmich sudcov rozhodujúcich o prípade v oboch inštanciách traja hlasovali pre oslobodenie. Svedčí to o veľmi tenkom ľade, na akom sa rozsudky ICTY i ich odôvodnenia občas nachádzajú, tak sa nad tým najnovším skúsme v krátkosti zamyslieť.

Problém, ktorý v prístupe odvolacieho senátu vidím, spočíva v mimoriadnej pozornosti venovanej jednému technickému elementu, od posúdenia ktorého sa následne odvíja právna argumentácia smerujúca k oslobodzujúcemu rozsudku. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil komplexnou existenciou dôkazov o založení zločineckej skupiny, ktorej cieľom bola deportácia srbského obyvateľstva: jednalo sa o prepisy rozhovorov chorvátskej vlády na ostrove Brioni, jednotlivé zločiny páchané na srbskom obyvateľstve v teréne, Tudjmanov prejav obsahujúci nenávistné prvky, či prijímanie diskriminačných opatrení s cieľom zabrániť srbskému obyvateľstvu v návrate. Odvolací senát však väčšinu týchto skutkových zistení ignoroval a podstatu prípadu limitoval na jeden aspekt: výnos prvostupňového súdu, že delostrelecký útok na Knin a tri ďalšie mestá v Krajine bol neselektívny, čiže nebol zameraný na výlučne vojenské ciele v súlade s medzinárodným právom. Toto tvrdenie bolo založené na analýze miesta dopadov granátov, pričom bol prijatý konsenzus, že dopady granátov viac než 200 metrov od legitímnych vojenských cieľov sú dôkazom neselektívneho útoku. Odvolací senát sa vo svojom rozsudku zhodol, že rigidne aplikovaný štandard 200 metrov nebol adekvátne odôvodnený, a následne väčšinou hlasov rozhodol, že nie je možné bez rozumnej pochybnosti rozhodnúť, či boli delostrelecké útoky selektívne alebo nie. Iný štandard prijatý nebol, a tak bol argument prvostupňového súdu zmietnutý zo stola s tým, že neselektívnosť daných útokov jednoducho nie je možné určiť.

Od tejto argumentácie sa následne odvíjal ďalší postup. Väčšina odvolacieho senátu si osvojila stanovisko, podľa ktorého aj ostatné dôkazy spojené s ostreľovaním Kninu závisia od prijatia štandarda 200 metrov, a tak boli tieto dôkazy en bloc odmietnuté (viď hl. odst. 64-67). Následne bola odmienutá i existencia zločineckej skupiny s cieľom etnického vyčistenia chorvátskeho územia od srbského obyvateľstva – podľa väčšiny odvolacieho senátu bolo kľúčovým elementom jej existencie a činnosti práve údajne protiprávne a neselektívne ostreľovanie. Keďže už nebolo možné tvrdiť, že ostreľovanie bolo ilegálne v jeho údajnej neselektívnosti, taktiež nebolo možné jednoznačne potvrdiť existenciu zločineckej skupiny. Jediným možným dôsledkom tejto argumentácie tak už bol len oslobodzujúci rozsudok, keďže ostatné dôkazy osvojené prvostupňovým súdom ako dostačujúce, boli odvolacím senátom spochybnené: “…Dôkazy o kľúčovom cieli zločineckej skupiny násilne deportovať srbských civilistov z Krajiny boli primárne založené na existencii protiprávnych delostreleckých útokov proti civilistom…” (odst. 91). Táto argumentácia pritom podľa mňa nebola dostatočne odôvodnená, keďže niektoré z daných dôkazov nemali súvis len s ostreľovaním, ale i inými útokmi na srbské obyvateľstvo, ktoré práve podľa dôkazového materiálu mohli byť riadené a systematické. Takto sa dá o.i. posudzovať napr. Tudjmanov prejav, v ktorom zmieňuje, že utečenci nemali čas ani zhromaždiť svoje “špinavé peniaze a spodné prádlo” (viď odst. 2306 pôvodného rozsudku). Odvolací senát mohol ešte potenciálne pristúpiť k alternatívam, ako napr. odsúdenie za tzv. veliteľskú zodpovednosť (command responsibility; namiesto zosnovania zločineckej skupiny), avšak tento postup bol odmietnutý s poukazom na absenciu týchto obvinení v pôvodnom procese.

Rozsudok v takejto podobe, keď je na základe údajne chybne určeného štandardu pre protiprávne ostreľovanie paušálne odmietnutá plejáda ďalších dôkazov, vedie k viacerým dôsledkom. Najdôležitejším je chápanie podstaty vykonaných zločinov, ktoré Oluju bezosporu sprevádzali. Keďže sú generáli nevinní, v Chorvátsku žiadna zločinecká skupina, ktorá mala za cieľ systematickú deportáciu Srbov, neexistovala. Nielenže tak bola operácia plne legitímna, ale Srbi zároveň odchádzali dobrovoľne, a ak aj k nejakým zločinom došlo, boli to separátne akty jednotlivcov motivované pomstou za minulé príkoria. Toto je samozrejme chorvátsky pohľad, v tamojšej spoločnosti dlhodobo prítomný, a týmto rozsudkom plne letgitimizovaný. Markač tak mohol po prílete do Záhrebu vyhlásiť, že “každý môže povedať, že chorvátske oslobodenie bolo bez poškvrny.” Postoj Srbov vcelku verne ilustroval hlavný prokurátor pre vojnové zločiny Vladimir Vukčević: “Za tento vojnový zločin…v ktorom boli tisícky ľudí zabitých a vysídlených, tak dodnes nikto nenesie zodpovednosť.”

Okrem dôsledkov na úrovni spoločnosti sa samozrejme dostavili i hmatateľné dôsledky v politickej rovine. Po prvé, Srbsko sa rozhodlo obmedziť spoluprácu s ICTY na výlučne technickú úroveň a zrušilo účasť na tribunálom pripravovanej konferencii. Je otázne, či bude vláda v Belehrade schopná čeliť medzinárodnému tlaku pri žiadostiach o vydanie dokumentov súvisiacich s procesmi srbských obvinených, ktorých je v Haagu ešte stále dosť, avšak procesu zmierovania medzi Srbskom a Chorvátskom takáto atmosféra rozhodne nepomôže. Okrem toho bude mať rozsudok zrejme dopad na rozhodnutia chorvátskych súdov zaoberajúcich sa prípadmi vojnových zločinov na nižšej úrovni, keď môže dôjsť k zlepšeniu pozície obvinených s poukazom na Gotovinovu nevinu. Sám som zvedavý, ako dopadne rozsudok v prípade Haradinaj et al., ktorý je v Srbsku taktiež vnímaný mimoriadne citlivo.

Autogramiáda Madeleine Albright

ObrázokKoncom októbra prišla do Českej republiky bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorú magazín Forbes v r. 2012 vyhlásil za najvyplyvnejšiu Češku. Albrightová samotná sa síce počas svojho pobytu označila za Američanku, to však podstatné nie je. Podstatnejší bol samotný dôvod návštevy – autogramiáda pri príležitosti vydania jej knihy Pražská zima (kniha rozoberá situáciu v Československu v 40. rokoch minulého storočia) – a udalosti v jej priebehu. V skratke sa dajú zhrnúť nasledovne: V pražskom kníhkupectve Luxor sa okrem cca stovky “bežných” návštevníkov zhromaždilo i niekoľko aktivistov, ktorí Albrightovej vytýkajú jej údajne protisrbské pôsobenie počas vojny v Kosove. Na stôl jej položili niekoľko fotiek s vojnovou tematikou, provokačne si vypýtali podpis, následne zasiahla ochranka, došlo k prevažne verbálnemu konfliktu a krátkej strkanici. Bývalá ministerka odišla z miestnosti, aby sa onedlho vrátila nazad a autogramiáda opäť pokračovala. Na prvý pohľad bezvýznamná udalosť, avšak zároveň možnosť zamyslieť sa tak nad spôsobom informovania o podobných akciách, ako aj samotným vzťahom Albrightová vs. prosrbskí aktivisti.

De facto všetky oficiálne české i slovenské médiá o udalosti informovali jednostranne: v prospech Albrightovej a v neprospech aktivistov, ktorí boli vykreslení prevažne ako spolok primitívov. Podľa SME “skupina prosrbských aktivistov slovne zaútočila na bývalú americkú ministerku…kričali na ňu vulgárne nadávky a hodili niekoľko plagátov.” iDnes udalosť popísal ako “incident, keď ju [Albrightovú] pri autogramiáde niektorí prihliadajúci hrubo urážali. Musela zasiahnuť i polícia.” K tomu Lidové noviny: “Lietajúce plagáty a vulgárne nadávky. To všetko sprevádzalo krst novej knižky Madeleine Albrightovej…na mieste musela asistovať polícia.” V skutočnosti sa jedná iba o skreslené vykreslenie celej situácie, a keďže aktivisti zo svojho výstupu nakrútili video, je možné si o autogramiáde a jej menej šťastnom priebehu vytvoriť vlastný obraz.

Aktivisti naozaj pristúpia k nič netušiacej ministerke a na stôl jej položia plagáty, avšak vzápätí sú pomerne tvrdo atakovaní zamestnancami kníhkupectva, resp. ďalšími osobami dohliadajúcimi na bezpečnosť. Plagáty síce boli provokáciou, avšak s útokmi vrátane sácania do aktivistov začali “Albrightovej ľudia”. Spočiatku sa jedná o bežnú výmenu názorov, keď je aktivistom vysvetlené, že sa podpisujú len knihy, no následne do nich “ochranka” začína strkať, tyká im a celkovo sa nespráva profesionálne. Albrightová vstane zo stoličky, kričí na aktivistov “get out!”, oni jej vynadajú do “krvavých báb” a ona im zase do “vojnových zločincov (?) a nechutných Srbov”. Na miesto prichádza polícia, ktorá však iba neutrálne dozerá na upokojenie situácie. Celkovo sa na prípad dá pozrieť ako provokácia jednej strany versus zlyhanie strany druhej. Demonštranti očividne do Luxoru prišli s cieľom vyvolať konfrontáciu, na strane druhej je otázne, čo by sa dialo, ak by ich Albrightová dokázala nonšalantne a nekonfliktne zavrátiť. Šarm a nadhľad však v tomto prípade chýbal, na jeho miesto nastúpila zbytočne premrštená reakcia, keď sa Albrightovej tím znížil pod samotnú úroveň protestujúcich. Teraz si môžeme spoločne položiť niekoľko otázok.

1) Prečo žiadne české či slovenské tlačové médium neinformovalo i o “druhej strane mince”?

Nech si o demonštrantoch myslíme čokoľvek dobré či zlé, bola to bývalá americká diplomatka, ktorá sa dopustila výroku o “nechutných Srboch”. Takýto výrok je pre niekoho v Albrightovej postavení absolútne neprípustný a mala by zaň byť verejne pranierovaná; podľa môjho názoru viac, než demonštranti za ich výroky o krvavej babe. Verejnosť sa o objektívnom priebehu akcie mohla dozvedieť iba z “neoficiálnych médií”, ktorých dôveryhodnosť je niekedy väčšia, a niekedy priam pochybná. Pohľad z druhej strany priniesli Britské listy, ktoré síce často stoja na strane antiamerických antiglobalistov, avšak v danom názorovom spektre patria ešte medzi to profesionálnejšie, čo na internetovom trhu je. Objektívnosť spolkov ako napr. Priatelia Srbov na Kosove vyplýva zo samotného názvu. Každopádne je jednostranné informovanie o autogramiáde v prospech Albrightovej dôsledkom dvoch možných východísk: buď sú autori diletanti bez schopnosti hlbšieho preverovania, alebo sa jedná o zámer. Nech už je vysvetlenie akékoľvek, takýto spôsob prinášania správ nahráva do rúk konšpiračným teoretikom, podľa ktorých bola celá americká akcia v Kosove v r. 1999 projekciou americkej moci, v čom ju dôkladne podporujú zradcovské a predajné médiá pod kontrolou nadnárodných vlastníkov. SME, iDnes, Lidovky a ďalší by sa mali snažiť viac, aby sa takéhoto imidžu zbavili.

2) Kto sú títo “prosrbskí aktivisti”?

Občianske združenie Priateľov Srbov na Kosove podľa vlastných slov chce pomáhať ľuďom v okupovanom Kosove, ktorí sú utláčaní kosovsko-albánskou narkomafiou. Stavajú sa tak proti kosovskej nezávislosti, upozorňujú na prepojenie vlády Kosova s organizovaným zločinom a zasadzujú sa za obnovenie srbskej kontroly nad provinciou. Týmito názormi zosobňujú nezanedbateľnú časť českej i slovenskej verejnosti, ktorá považuje Kosovo do veľkej miery za narkorepubliku a v princípe sa stotožňuje s prehlásením “Kosovo je Srbsko”. Členovia združenia majú o regióne súdiac podľa publikovaných článkov slušné vedomosti, publikujú, navštevujú región, točia dokumenty, fotia atď., a ich aktivita sa dá chápať ako dôležité vyvažovanie často neobjektívnych správ podávaných oficiálnymi médiami už od r. 1999. Kto má pocit, že napr. o operácii Allied Force (čiže trojmesačnom bombardovaní FRJ) si verejnosť v Európe či USA mohla čítať a počúvať objektívne a vyvážené spravodajstvo, nech si prečíta napr. Goff, P. (ed.): The Kosovo News and Propaganda War, nezaujatú a obsiahlu publikáciu zhŕňajúcu názory žurnalistov z daného obdobia.

Za problém aktivistov však považujem často mimoriadne tendenčne podávané informácie, ktoré v očiach aspoň trochu informovaného človeka autorov diskreditujú. Jedným z členov združenia je napr. režisér Václav Dvořák, ktorý o Kosove nakrútil pomerne známy dokument Uloupené Kosovo. Dokument mal byť pôvodne uvedený v Českej televízii, potom ho vedenie stiahlo, a nakoniec ho uviedlo v pomerne málo exponovanom vysielacom čase; spomínala sa neserióznosť ČT a neochota zverejniť dielo sprostredkujúce udalosti v Kosove iným, než mainstreamovým spôsobom. Bohužiaľ, tak, ako množstvo západných médií a analytikov kompletne ignorovalo vojnové zločiny UÇK, Dvořák ignoruje či skresľuje zásadné udalosti ako zrušenie kosovskej autonómie, Miloševićovu represívnu politiku, akcie srbskej polície a 850.000 utečencov…atď. Je to tak trochu z extrému do extrému. Pozrime sa teraz, ako Dvořák reagoval na luxorskú autogramiádu vo svojom článku, kde o.i. popisuje údajné Albrightovej balkánske prešľapy:

- Bosna: “Cez 98.000 mŕtvych, nenávisť a etnicky a nábožensky vyčištené priestory strednej Bosny sú konečným účtom tejto vojny…Fotografie usekaných srbských hláv, s ktorými muži veliteľa Orića hrali v Srebrenici futbal predtým, než armáda Republiky Srbskej mesto od moslimských zločincov oslobodila. To, že sa USA pridali na stranu islamských fundamentalistov, je dielo predovšetkým pani Albrightovej…”

Pasáž je ukážkovým príkladom, keď autor povie A, ale nepovie B. Áno, z mnohých miest strednej Bosny boli etnickí Srbi vyhnaní. Rovnako tak bolo vyhnaných a zabitých množstvo Bosniakov v severnej a východnej Bosne (spomeňme len Prijedor, Foču, Bijeljinu), pričom pomer obetí je cca 66% Bosniakov oproti 25% Srbov. Srebrenica naozaj bola demilitarizovanou zónou len naoko a Orićove jednotky v oblasti vypaľovali srbské dediny a zabíjali civilistov. Pozrime sa na čísla uvádzané samotnými srbskými zdrojmi: Komisia Republiky Srpskej pre vojnové zločiny určila počet srbských obetí v okresoch okolo Srebrenice na 995. Publikácia The Chronicle of Our Graves autora Milivoja Ivaniševića, prezidenta Belehradského centra pre vyšetrovanie zločinov proti Srbom, predpokladá počet obetí okolo 1.200. Ďalší zdroj z Ministerstva vnútra RS hovorí o 641 obetiach. Dvořák potom nazve akcie Mladićových jednotiek, ktoré podľa ICMP zabili cca 8.100 Bosniakov, čiže omnoho viac, než bolo srbských obetí Orićových mužov, oslobodením. Okrem toho je treba podotknúť, že Albrightová sa stala ministerkou zahraničia až v r. 1997, počas vojny v BaH bol ministrom relatívne umiernený Christopher.

- Oluja: “Z Chorvátska bolo vyhnaných vyše 220.000 Srbov. Jej vykonávatelia dodnes neboli potrestaní a Srbi sa na svoje majetky nemôžu vrátiť. Pani Albrightová, vtedy na pôde OSN, odvádzala pozornosť tvrdením o masových vraždách v Srebrenici… Operáciu vtedy riadilo niekoľko desiatok vysokých amerických dôstojníkov, ktorí boli vládou USA dočasne penzionovaní, aby mohli vstúpiť do služieb súkromnej vojenskej firmy…po skončení tohto jobu boli armádou Spojených štátov opäť prijatí na svoje pôvodné funkcie.”

Oluja, hoci v chorvátskom diskurze ponímaná ako naskrz legitímna oslobodzovacia operácia, bola naozaj sprevádzaná najmasovejšou etnickou čistkou v juhoslovanských nástupníckych konfliktoch. Dvořák má pravdu, že Američania čakali so zverejnením informácií o Srebrenici až do zahájenia Oluje na odpútanie pozornosti, ako aj ohľadom účasti americkej vojenskej agentúry MPRI na plánovaní a prevedení operácie. Celá táto história je dosť kontroverzná a po odsúdení gen. Gotovinu sa dá tvrdiť, že Pentagon mlčky prihliadal, či dokonca podporoval páchanie vojnových zločinov*. Penzionovaní generáli pôsobiaci v MPRI však prijatí naspäť do americkej armády nikdy neboli: hl. veliteľ Carl Vuono bol napr. definitívne penzionovaný v r. 1991, ďalší generál účastniaci sa akcie Jack Merritt v r. 1987.

- Kosovo: Dvořák tu v troch odstavcoch uvádza množstvo príkladov, dokazujúcich hanebnosti zapojenia Albrightovej a spol. do vraždenia a zneužívania kosovských Srbov. Je však škoda, že informácie sú opäť podávané jednostranne. Dozvieme sa síce, že “mŕtve srbské deti, povraždení ľudia vo vlakoch…predstavovali pre pani Albrightovou „kolaterálne škody“ jej „humanitárnej“ agresie”, avšak už nič o tom, koľko albánskych detí a civilistov povraždili jednotky srbskej polície a armády (obetí v kosovskom konflikte bolo cca 13.000, z toho cca 10.000 Albáncov). Ďalej vieme, že “odtrhnutie Kosova…bez súhlasu OSN je ďalší medzinárodný zločin, ktorý by verní čitatelia zväzkov pani Albrightovej mali vziať na vedomie”, no to, aká bola obecná situácia kosovsko-albánskeho obyvateľstva pred r. 1999 a aké boli ohlasy na nenásilnú politiku Ibrahima Rugovu až do prevzatia iniciatívy UÇK, už v článku nenájdeme. Je chvályhodné, že p. Dvořák zmieňuje rôzne kontroverzie (údajný masaker v Račaku) a nekalosti (Albrightovej zapojenie do kúpy IPKa) medzinárodného spoločenstva, avšak je zároveň škoda, že svojou zaujatosťou pôsobí iba ako vyvažovateľ, nie ako objektívny analytik.

3) Čo z toho vyplýva?

Madeleine Albrightová, hoci v Srbsku strávila časť svojho detstva, nemá Srbov (aspoň tých dnešných) rada. Milošević bol pre ňu (v podstate oprávnene) vždy balkánskym mäsiarom, avšak do toho istého vreca hodila aj množstvo normálnych srbských občanov, ktorí sa nestotožňovali s jej zahraničnou politikou. Obhajovať vojenskú akciu spočívajúcu v útoku pozemných jednotiek z Maďarska na Belehrad je z politického pohľadu čírim šialenstvom; a označiť demonštrantov za “nechutných Srbov” je veľký diplomatický prešľap. Čoraz viac zahraničných komentátorov sa začína pritom prikláňať k názoru, že celý projekt nezávislého Kosova v jeho súčasnej podobe je fatálnym fiaskom (naposledy Der Spiegel, ktorý konštatuje, že misia EULEX už stála vyše miliardu eur a nepriniesla úspech, že rozmery organizovaného zločinu i korupcie sú stále veľké, súdnictvo je neefektívne a pod politickým vplyvom, a že Uroševac je síce najväčšie centrum obchodu s drogami na Balkáne, ale nikdy sa nepodarí zadržať väčšiu zásielku). Je však škoda, že ako argumentační protivníci politiky, ktorú prezentuje Albrightová, vystupujú ľudia, ktorí Srebrenicu predstavujú ako oslobodenie.

* Odvolací senát 16. novembra 2012 v prípade Gotovina et al. rozhodol o nevinne obžalovaných, čo v právnej rovine zároveň znamená, že ak aj k vojnovým zločinom dochádzalo, obžalovaní za ne neniesli zodpovednosť.

Hlavné politické strany v Čiernej Hore

V Čiernej Hore sú 14. októbra v pláne parlamentné voľby, ktoré sa tak uskutočnia približne polroka pred pôvodne plánovaným termínom. Dôvodom je snaha súčasnej vlády o získanie nového mandátu, ktorý jej dá väčší priestor pre rokovanie v prístupovom procese s EÚ.

Nižšie sú uvedené profily najvýznamnejších politických strán v krajine. Informácie sú z dôvodu dobrého spracovania čiastočne prevzaté z článku “Montenegro: Key Political Parties” na portáli Balkan Insight.

Demokratická strana socialistov, DPS:

Strana je na čele vlády v Čiernej Hore nepretržite už dve desaťročia, čo je i v balkánskom prostredí unikátom. Vedie ju asi najznámejší čiernohorský politik Milo Djukanović, šéf strany od r. 1998, ktorý rezignoval na funkciu predsedu vlády pred dvoma rokmi. Samotní Čiernohorci sa o ňom často vyjadrujú s dešpektom – v krajine sa šíria reči, že polovica Čiernej Hory je osobným majetkom Djukanovića, ktorý sa vzhľadom na malý počet obyvateľov (cca 600 tisíc) pozná doslova s každým a je priamo prepojený na organizovanú kriminalitu. V Taliansku bol Djukanović obvinený zo zapojenia do pašovania cigariet vo veľkom rozsahu a jeho osoba je spájaná i s “výpredajom” lukratívnych pozemkov obzvlášť ruským investorom. Napriek tomuto imidžu politika-kmotra je jeho popularita stále vysoká a DPS v nadchádzajúcich voľbách bude opätovne suverénne triumfovať. Objavujú sa dokonca i názory, že víťazstvo opozície by bolo možno i horšou alternatívou, keďže strana má so štátnou administratívou bohaté skúsenosti a vie, ako čo najrýchlejšie doviesť krajinu do EÚ.

Ďalšími významnými straníckymi osobnosťami sú súčasný prezident Filip Vujanović, niekdajší prezident Únie Srbska a Čiernej Hory v období 2003-2006 Svetozar Marović, či starosta Podgorice Miomir Mugosa. Strana, ktorá je priamym následníkom niekdajšieho Zväzu komunistov Čiernej Hory, má momentálne v parlamente 36 kresiel z celkového počtu 81, avšak predvolebná koalícia “Európska Čierna Hora”, ktorej najsilnejším členom bola práve DPS, získala vo voľbách až 52% hlasov. DPS bola hlavným obhajcom čiernohorskej nezávislosti v r. 2006, pričom tento prúd, ktorý predstavoval hlavne Djukanović, začal v strane vznikať už od r. 1997. Dnes sa DPS profiluje ako moderná proeurópska strana a taktiež podporuje vstup krajiny do NATO. Hoci je členom Socialistickej internacionály, opozičné strany ju obviňujú z presadzovania neoliberálnej ekonomickej politiky a znižovania obecnej životnej úrovne. Jej členská základňa je na úrovni približne 100.000 členov, čo je viac než pätina celkového počtu registrovaných voličov. Vysvetľuje to veľmi dobré volebné výsledky, avšak zároveň vedie k obvineniam z nepotizmu a prideľovania množstva miest v štátnej správe na základe straníckej príslušnosti.

Vo voľbách sa bude DPS uchádzať o hlasy voličov v koalícii spoločne so sociálnymi demokratmi a liberálmi.

Sociálno-demokratická strana, SDP

Táto relatívne malá strana v minulosti často fungovala ako kľúčový koaličný partner DPS, čo dohromady umožňovalo vytvorenie väčšinovej vlády. V súčasnosti im v parlamente patrí 9 kresiel.

Sociálni demokrati sa taktiež zasadzovali za nezávislosť Čiernej Hory, a to na čele s jej predsedom a zároveň súčasným predsedom parlamentu Rankom Krivokapićom. Počas juhoslovanských nástupníckych vojen sa strana zasadzovala za ukončenie násilností a agresie. Hoci obzvlášť v  ekonomických otázkach sa niekedy v názoroch rozchádza s DPS, v nadchádzajúcich voľbách sa obe strany opäť dohodli na vytvorení predvolebnej koalície.

Socialistická ľudová strana, SNP:

SNP je hlavnou opozičnou silou v Čiernej Hore, v parlamente jej patrí 16 kresiel. Strana bola založená v r. 1997 srbskými odštiepeneckými poslancami z DPS, ktorí nesúhlasili s novou líniou Mila Djukanovića smerom k postupnému oddeľovaniu Čiernej Hory od Srbska. V r. 2006 podporovala zachovanie štátnej únie so Srbskom a stavala sa proti nezávislosti.

Nový predseda strany Srdjan Milić ju čiastočne reformoval a posunul programové priority smerom od primárnej koncentrácie na Srbsko k viac sociálno-demokratickej a proeurópskej agende. Táto zmena strane pravdepodobne pomohla, čo sa premietlo do postavenia momentálne druhej najsilnejšej čiernohorskej strany (hoci s veľkým odstupom za DPS).

V strane existuje isté vnútorné štepenie medzi niekdajším predsedom Predragom Bulatovićom a súčasným šéfom Milićom. Bulatović sa so svojim krídlom rozhodol pridružiť väčšiemu opozičnému bloku s názvom Demokratický front, čo v praxi znamenalo opustenie svojej materskej strany, ktorá sa proti tomuto postupu postavila. Zvyšok SNP na čele s Milićom pôjde do volieb samostatne.

Demokratický front:

Demokratický front bol založený v júli 2012 s cieľom potenciálnej porážky DPS a nahradenia jej vlády po nadchádzajúcich voľbách. Opozičná rétorika tohto bloku je omnoho tvrdšia ako v prípade SNP, keď režim DPS tituluje ako “autoritárny, spiatočnícky, kriminálny a napojený na oligarchov”. Požaduje vyšetrenie množstva korupčných káuz, kritizuje (oprávnene) stav súdnictva a navrhuje množstvo alternatív voči súčasnej vládnej politike, realizácia ktorých je však v praxi otázna. Ako široký opozičný blok pôvodne vznikol z iniciatívy dvoch opozičných strán – Novej srbskej demokracie a Hnutia pre zmeny. Neskôr sa k nim pridalo množstvo nezávislých intelektuálov, lídrov občianskej spoločnosti, ako aj už spomínané krídlo strany SNP.

Na čele hnutia je Miodrag Lekić, bývalý juhoslovanský a čiernohorský veľvyslanec v rôznych krajinách vrátane Talianska. Lekić je relatívne kontroverznou postavou – odporca čiernohorskej nezávislosti, ktorý tvrdil, že ak bude Čierna Hora samostatná, jej cesta do EÚ sa zastaví. V 90. rokoch obhajoval Miloševićov režim a odmietal tézy, že jeho nástupca Koštunica sa snaží zvyšovať vplyv Srbska v Čiernej Hore. Tieto názory zvýšili jeho popularitu v severných častiach krajiny obývanej prevažne Srbmi, avšak viedli zároveň k jeho ostrakizácii v hlavnom meste. Lekićovi sa zatiaľ taktiež nepodarilo pritiahnuť zástupcov etnických menšín Bosniakov a Albáncov. Zdá sa, že Demokratický front združuje príliš veľa rôzne zameraných hnutí i jedincov (podobne, ako SDK v r. 1998 na Slovensku) – od niekdajších Miloševićových kádrov až po liberálov z prostredia občianskej spoločnosti, čo nedáva veľkú nádej na jednotu v prípade volebného víťazstva.

Bosniacka strana, BS:

Založená v r. 2006 na ochranu záujmov bosniackej (ergo moslimskej) menšiny, ktorá v Čiernej hore tvorí necelých 8% populácie. Vznikla fúziou štyroch menších bosniackych strán. Strany reprezentujúce etnické menšiny podporovali v r. 2006 nezávislosť Čiernej Hory, a to tak z dôvodu možnosti lepšieho vplyvu na vládu v rámci menšej krajiny, ako aj vzhľadom na neveľmi šťastnú minulosť vzťahov s belehradským režimom. Vzťahy s DPS ako najsilnejšou čiernohorskou politickou stranou a zároveň hlavnou silou presadzujúcou nezávislosť tak boli pomerne dobré. BS si udržuje hlavnú členskú základňu v regiónoch, kde žije bosniacka minorita, čiže hlavne na východe okolo miest Andrijevica, Plav a Rožaje.

Demokratická únia Albáncov, DUA:

Strana pod vedením Ferhata Dinoshu je jednou zo štyroch malých strán reprezentujúcich etnických Albáncov, ktorých podiel v krajine dosahuje 5%. V súčasnosti majú v parlamente jedno kreslo. Ďalšie tri strany taktiež disponujú po jednom kresle, je však otázne, či sa po vzore bosniackych strán taktiež dokážu integrovať do jedného silnejšieho zoskupenia.