Srbské parlamentné voľby zo dňa 6. mája priniesli mnoho otázok a komplikovaný proces vyjednávania o budúcej vládnej koalícii. V krajine vládne silná politická apatia, keď volebná účasť poklesla na 57%, pričom aj toto číslo bolo dosiahnuté iba vďaka spojeniu parlamentných, prezidentských a komunálnych volieb do jedného dňa. Podpora vstupu do EÚ kontinuálne klesá – podľa posledných prieskumov je už pod 50%. Posledná vláda demokratov bola obviňovaná z obecnej neschopnosti podzvihnúť životnú úroveň, zvýšiť zamestnanosť a zmenšiť silné regionálne rozdiely. Nezávislý nominant DS na premiérsky post Mirko Cvetković sa dal prirovnať k Ivete Radičovej – nemal za sebou žiadne korupčné kauzy, avšak chýbala mu istá schopnosť politického vodcovstva, resp. ochota zaoberať sa „každodennou“ politikou. Prezident Tadić sa podľa mnohých Srbov príliš sústredil na frázy súvisiace s „európskymi hodnotami“, ktoré sa však časom vyprázdnili a chýbal im reálny obsah. Pod vplyvom všetkých týchto faktorov a rozšírenej korupcie (na indexe TI je Srbsko na 86. mieste, za krajinami ako Gambia či Salvádor) bol srbský volič znechutený často sa vyskytujúcim pocitom, že „niet koho voliť“.
Napriek tomu sa obecne počítalo s tým, že dôjde k zachovaniu hlavných mocenských pozícií DS. Tadić mal podľa de facto všetkých srbských analytikov opäť raz v druhom kole prezidentských volieb poraziť Nikolića, pre ktorého by to znamenala už štvrtá takáto prehra. Okrem toho pred voľbami došlo k dohode medzi DS a SPS o znovuobnovení koalície z r. 2008, avšak zároveň táto dohoda predpokladala obnovenie Tadićovho prezidentského mandátu. Keďže ich však vyhral Tomislav Nikolić zo SNS, došlo ku zmene postojov jednotlivých strán. DS zrazu nemala svojho prezidenta, a tak si nárokovala na väčší počet postov v budúcej vláde. Ak by Tadić prezidentské voľby vyhral, zrejme by demokrati súhlasili s tým, aby sa premiérom stal Dačić zo SPS, koalíciu by podporili ešte liberáli z LDP, či regionalisti z URS, a bolo by po rokovaniach. Na základe volebných výsledkov sa teda ponúkali tieto varianty v 250 člennom srbskom parlamente:
- DS+SPS+LDP – 130 mandátov (tesná väčšina). Koalícia by mala slabší mandát a možnosť straty parlamentnej väčšiny. Ak by sa k nim pridružila aj URS, mandát by bol silnejší, avšak široká koalícia by mala problém dohodnúť sa na programových prioritách.
- DS+SNS+SPS – 184 mandátov (dvojtretinová pohodlná väčšina). Veľká koalícia by mala pred sebou možnosť ústavných reforiem a stabilnej vlády. Medzi DS a SNS však existovali príliš veľké animozity.
- SNS+DSS+SPS – 138 mandátov (slušná väčšina). Vláda by však bola vnímaná ako nacionalistická a spiatočnícka, a to obzvlášť vďaka prítomnosti Koštunicovej DSS, ktorá sa postupom času vyprofilovala ako hlavný protivník vstupu Srbska do EÚ.
V novej situácii SNS, ktorej sa ponúkala životná šanca zostaviť vládu za podpory vlastného prezidenta, zahájila intenzívne rozhovory s Dačićom i Dinkićom z URS. Pôvodne sa (i z dôvodu existencie predvolebných dohôd) nečakalo, že by sa Dačić či Dinkić boli ochotní spojiť s SNS – ich niekdajším hlavným opozičným protivníkom. Nikolić, Vučić a spol. zo SNS však boli ochotní vyplniť všetky požiadavky svojich prípadných partnerov, a to vrátane takých, s ktorými by demokrati nikdy nemohli súhlasiť – Dačić sa mal stať premiérom, Dinkić mal dostať spojené ministerstvo hospodárstva a financií, ako aj rezort regionálneho rozvoja, a obom stranám mali pripadnúť i kľúčové miesta v Rozvojovom fonde, Agentúre pre investície a export, Komerčnej banke a pod. Rokovania sa tak stretli s úspechom a 27. júla získala v parlamente dôveru súčasná vládna koalícia, zložená z troch strán: SPS, SNS a URS. Pre demokratov je tento výsledok fatálnym neúspechom, neušlo sa im ani miesto prezidenta, ani účasť vo vláde, čo môže viesť k ich vnútornému rozkladu. Tadić krátko po neúspešných voľbách prehlásil, že zvažuje svoj odchod z politiky, nakoniec si to však rozmyslel a zatiaľ zostáva predsedom strany. Aby sme však mohli uvažovať o smerovaní novej vládnej koalície, je nutné aspoň stručne ilustrovať podobu jednotlivých srbských politických strán:
- Demokratická strana (predseda Boris Tadić, DS) – umiernená sociálno-demokratická strana (člen socialistickej internacionály). Vychádza z odkazu post-Miloševićovského premiéra Đinđića, ktorý bol v r. 2003 zastrelený, avšak stále platí za „osvietenú“ politickú osobnosť a pre Tadića zrejme pôsobí ako vzor. Strana bola najsilnejším subjektom poslednej vládnej koalície v r. 2008-2012, jej predseda dvakrát zvíťazil v prezidentských voľbách, ku koncu však bola spájaná s korupčnými kauzami, nepodarenou súdnou reformou a obecnou neschopnosťou posúvať srbskú spoločnosť ďalej. Odrazilo sa to i na volebnom zisku koalície vedenej DS (r. 2008 – 38%, r. 2012 – 22%).
- Srbská pokroková strana (úrad. predseda Aleksandar Vučić, SNS) – pravicová populisticko-nacionálne orientovaná strana. Vznikla v r. 2008 odštiepením od Srbskej radikálnej strany Vojislava Šešelja, keď skupina poslancov okolo Nikolića podporila podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody, zatiaľ čo Šešelj bol proti. Nikolić bol vzápätí vylúčený a založil si vlastnú stranu. Mnohí členovia SNS boli v minulosti členmi radikálov, avšak dnes strana demonštruje svoju proeurópskosť a „umiernený“ nacionalizmus (hoci Nikolić ešte niekoľko rokov dozadu prezentoval nacionalistické a antieurópske prehlásenia vrátane bigotnej proruskej orientácie). K tejto premene došlo v dôsledku posunu preferencií voličstva, keď sa radikálny nacionalizmus prestal tešiť širšej podpore. Nikolić je v zásade populista, ktorý mení svoju rétoriku v súlade s preferenciami. Prvýkrát sa mu podarilo vyhrať prezidentské voľby, avšak návrat k pôvodným nacionalistickým pozíciam sa dá predpokladať iba v prípade destabilizácie bezpečnostnej situácie v regióne. Strana získala v r. 2012 24% hlasov a je tak v súčasnosti najsilnejšou srbskou stranou.
- Socialistická strana Srbska (predseda Ivica Dačić, SPS) – Miloševićova reformovaná komunistická strana, ktorá od 90. rokov prešla istou transformáciou. Množstvo členov je však bývalých Miloševićových nomenklatúrnych kádrov. Strana sa profiluje ako ľavicová a sociálne orientovaná, podporuje vstup do EÚ, avšak zároveň nie je ochotná odsúdiť prešľapy vládnej politiky z 90. rokov. Dačić bol v minulej vláde minister vnútra a získal si pomerne širokú podporu verejnosti, čo sa odrazilo i na volebnom zisku v r. 2012 (r. 2008 – 7%, r. 2012 – 14%). Strana pôsobí ako jazýček na váhach pri vytváraní vládnej koalície (niečo ako KDÚ-ČSL dlhodobo v českej politike až do r. 2010).
- Liberálno-demokratická strana (predseda Čedomir Jovanović, LDP) – centristickí liberáli (v spoločenských otázkach trochu ako SaS, avšak ekonomicky menej pravicoví). Jediná strana, ktorá oficiálne neodporuje vyhláseniu kosovskej nezávislosti a tvrdí, že pre Srbsko by bolo jej uznanie výhodnejšie. V srbskom konzervatívnom prostredí predstavuje akýsi „progresívny predvoj“, keď sa zastáva práv menšín a iných diskriminovaných skupín, avšak teší sa relatívne malej podpore obyvateľstva (voľby r. 2012 – 5%). Jej predseda pochádza z umeleckých kruhov, často kritizuje srbský nacionálny konzervativizmus a pôsobenie pravoslávnej cirkvi, avšak zároveň má za sebou niekoľko káuz ohľadom vlastníctva narkotík a kontaktov na organizovaný zločin.
- Demokratická strana Srbska (predseda Vojislav Koštunica, DSS) – pravicová nacionálne orientovaná strana bývalého srbského prezidenta Koštunicu. Jeho popularita po zvrhnutí Miloševića dosahovala nebývalé rozmery, avšak svojim pôsobením po vražde premiéra Đinđića, keď nedokázal urýchliť reformy srbskej spoločnosti, a zároveň jasne odstrihnúť bývalých Miloševićovych prívržencov od moci, stratil svoje postavenie. Strana sa profiluje stále viac nacionalisticky a antieurópsky; dnes sa dá povedať, že v DSS sú väčší nacionalisti ako v SNS, a len o niečo menší, než medzi radikálmi. Ťažko povedať, aký je programový a kádrový potenciál tejto strany, keďže tu okrem Koštunicu chýbajú výraznejšie osobnosti a snaha prinášať nové témy. Popularita konštantne klesá (r. 2008 – 11%, r. 2012 – 7%) a je možné predpokladať scenár HZDS.
- Srbská radikálna strana (predseda Vojislav Šešelj, SRS) – radikálni nacionalisti, ktorých predseda čelí obvineniu z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v Haagu pred ICTY, kde je už od r. 2003. Strana ako jediná stále otvorene hlása svoju politiku z 90. rokov – obnovenie Veľkého Srbska (vrátane častí teritória Chorvátska a Bosny), antieuropeizmus a proruská inklinácia. Tieto názory však majú v srbskej spoločnosti stále menšiu popularitu a neprospelo im ani rozdelenie v r. 2008, keď zo strany odišlo veľa významných osobností do SNS, ktoré sú momentálne so Šešeljom v konflikte. Ak by bol Šešelj oslobodený a vrátil sa do Srbska, mohlo by dôjsť k posunu preferencií, avšak momentálne je strana mimo parlamentu so ziskom 4.6% hlasov.
- Zjednotené regióny Srbska (predseda Mladjan Dinkić, URS) – stredopravá koalícia strán zložená z množstva regionálnych politikov a vedená jedným z významných srbských biznismenov sa javí trochu ako výťah k moci; dostala sa síce do parlamentu, ale jej životnosť je otázna a dá sa trochu prirovnať k niekdajšej Ruskovej ANO.
Nová vláda bude hodnotená v oblastiach vnútornej a zahraničnej politiky. V prvej sú pred nimi tie isté ekonomické výzvy, s ktorými si Cvetkovićova vláda príliš neporadila, a je otázne, aký je odborný potenciál Dačićovej vlády, ktorej citeľne chýbali experti na dosadenie na ministerské posty. V druhej oblasti priority spočívajú v oblastiach susedských vzťahov, európskej integrácie, a bilaterálneho dialógu s Prištinou.
Medzinárodné spoločenstvo vyjadrilo ohľadom konštruktívnej zahraničnej politiky Belehradu isté obavy, ktoré pramenili obzvlášť z neveľmi šťastných Nikolićových vyjadrení pre Frankfurter Allgemeine Zeitung. V tej dobe ešte nezvolený prezident o.i. skonštatoval, že Vukovar je srbským mestom, a tak sa doň chorvátski utečenci nemajú dôvod vracať. Dôsledkom bola neúčasť lídrov susedných balkánskych republík na Nikolićovej inaugurácii. Od jeho vymenovania do úradu však Nikolić pôsobí umiernene a zdá sa, že chce nadviazať na zahraničnopolitické fungovanie dua Tadić-Jeremić. Stihol sa už stretnúť s Angelou Merkelovou a Nemecko označil za kľúčového partnera Srbska na jeho ceste do Európy. Na margo nestabilného severného Kosova, kde lokálni kosovskí Srbi stále udržiavajú niekoľko barikád, sa vyjadril: „Každý dostal úlohy v rámci svojich kompetencií: všetci hovoria s organizáciami, s ktorými v danej oblasti spolupracujú; naša vláda musí s EULEXom i UNMIKom viesť vážny dialóg. Myslím, že toto musí čím skôr skončiť.“ Nový srbský minister zahraničia Mrkić (starý diplomatický káder, ktorý počas prevažnej časti Miloševićovej éry pôsobil ako veľvyslanec na Cypre) k smerovaniu zahraničnej politiky dodal: „Vieme, čo sú naše zdroje a priority, a smerujeme na našej ceste k členstvu v EÚ. Toto sa oproti minulému obdobiu nijako nezmenilo.“ Je pritom otázne, či sa predošlá éra dá hodnotiť ako úspech. Srbsko síce v marci 2012 po istom odklade dostalo štatút kandidátskej krajiny, stále však nepozná dátum začiatku prístupových rozhovorov. Minister zahraničia Jeremić bol jedným z najviac cestujúcich ministrov na celom svete, avšak nedokázal priveľa urobiť s postupným uznávaním nezávislosti Kosova (dnes ho uznáva 91 krajín) a Belehrad mal taktiež relatívne zviazané ruky pri riešení konfliktu v severnom Kosove. Nová vláda to bude mať možno ešte ťažšie, keďže časť jej politikov má v zahraničí imidž niekdajších radikálnych nacionalistov, ktorí budú pod o to väčším drobnohľadom.
Keď už bolo jasné, ktoré strany spolu vytvoria vládnu koalíciu, objavil sa náhle problém absencie straníckych odborníkov, ktorí by mohli prevziať niektoré ministerstvá. Podpredsedom vlády a ministrom pre obranu, bezpečnosť a boj s korupciou sa stal Aleksandar Vučić, dlhoročný funkcionár SNS, ktorý však v niečom pripomína Stanislava Grossa. V politike je od svojich 23 rokov a známym sa stal ako minister informácii v poslednej vláde za Miloševića, keď ním presadený zákon zavádzal vysoké pokuty pre nezávislých opozičných novinárov. Vučić je skôr politik-profesionál, než skutočný odborník na akúkoľvek oblasť. Ministrom pre zahraničný obchod a telekomunikácie je Rasim Ljajić – predseda malej sociálno-demokratickej strany, ktorá bola vo voľbách koaličným partnerom DS. Ljajićovi bola funkcia ponúknutá ako gesto novej vlády, že je ochotná do svojich radov akceptovať i odborníkov iného politického presvedčenia. Ljajić je umierneným politikom pochádzajúcim z moslimského Sandžaku, ktorý má medzi srbskými intelektuálmi dobrú povesť konštruktívneho politika, chýba mu však širšia verejná podpora. Časť funkcionárov demokratov Ljajića kritizovala za prijatie ministerského postu a označila tento krok za amorálny. Verejnosť má naviac (zrejme oprávnený) pocit, že tento lekár a niekdajší minister sociálnych vecí nemá o zahraničnom obchode valné povedomie. Minister výstavby je Velimir Ilić, predseda menšej strany Nové Srbsko, ktorá bola vo voľbách koaličným partnerom SNS. Ilić je v Srbsku notoricky spájaný s korupčnými kauzami a vulgárnymi prejavmi na verejnosti, nedávno prezentoval odvážny plán výstavby tzv. koridoru 11 – diaľnice spájajúcej Srbsko a Čiernu Horu – tak uvidíme, ako sa mu bude dariť. Momentálne nová vláda ešte len začína svoje fungovanie a nech už má za sebou Dačić vo svojej politickej minulosti čokoľvek, žiaden návrat do 90. rokov, ako už niekoľkokrát zaznelo v BaH a Chorvátsku, sa konať nebude. Po troch mesiacoch bude čas na prvé hodnotenie.
O Balkáne 