Premiér ateista v katolíckom Chorvátsku

25. júna oslavujú Chorváti deň štátnosti – jedná sa o dátum, keď Chorvátsko v r. 1991 formálne vyhlásilo nezávislosť. V krajine sa odvtedy stalo tradíciou, že vedúci politickí činitelia v tento deň navštívia kostol a zúčastnia sa slávnostnej svätej omše. Všetci doterajší chorvátski prezidenti i premiéri sa touto tradíciou riadili, čo v krajine, kde sa 90% obyvateľstva hlási ku katolíckej viere, nie je veľkým prekvapením. Nový chorvátsky premiér Zoran Milanović (iba druhý sociálno-demokratický premiér v novodobej chorvátskej histórii) však do kostola nešiel, čo sa stretlo s kritikou katolíckeho kléru. Biskup Vlado Kosić zo Sisaku sa počas svojej kázne dokona vyjadril , že premiér úmyselne propaguje ateizmus.

Milanović pokladal svoju účasť na omši za pokryteckú; ako neveriaci nevidel v tomto kroku zmysel. Ateistom na Slovensku by takýto krok bol zrejme sympatický, keďže u nás doma sme po páde komunizmu videli množstvo niekdajších nomenklatúrnych kádrov, z ktorých sa cez noc stali veriaci katolíci – spomeňme napr. bývalého prezidenta Schustera. V Chorvátsku však vyvolal istú vlnu nevôle. Sisacký biskup Kosić ďalej pokračoval: “Jedná sa o pokus násilnej propagácie ateizmu a anti-katolicizmu v chorvátskej spoločnosti. Mali by [premiér a niekoľko ďalších ministrov] byť v kostole spolu s veriacimi, keďže sú to aj ich politickí reprezentanti.“  Chorvátsko môže byť v mnohých aspektoch porovnávané so Slovenskom – obe krajiny získali v priebehu 2. svetovej vojny samostatnosť, ktorá však bola podmienená spoluprácou a podriadením sa štátom Osi. Obe krajiny majú istý problém vyrovnať sa s touto históriou a vybudovať si na ňu triezvy pohľad. A v neposlednom rade, v oboch krajinách si katolícka cirkev zachováva významnú mieru vplyvu. Aký je teda vlastne nový chorvátsky premiér, a aké sú jeho reálne možnosti fungovania v prostredí, ktoré 20 rokov formovala (post)Tudjmanova nie práve liberálna politika? Hlavnou výzvou je tu zrejme nutnosť manévrovania medzi dvoma výrazne znepriatelenými svetmi, keď HDZovská pravica sociálno-demokratického premiéra automaticky neznáša, zatiaľ čo ľavicoví komentátori ho majú tendenciu obviňovať z tendencie ku kompromisom a nedostatočného vymedzenia sa voči minulosti.

Milanović je zatiaľ najmladším chorvátskym premiérom, čo zároveň implikuje jeho priamu nezaťaženosť historickými osobnosťami Titom, Tudjmanom, či ďalšími. V krajine sa pravica s ľavicou nevedela a stále nevie zhodnúť ani na základných dejinných faktoch – kto je pre jednu stranu hrdina, je pre druhú zločinec. Nový premiér sa však zrejme nechce príliš históriou zaoberať, a za dôležitejšie považuje aktuálne problémy krajiny. Tento, na prvý pohľad konštruktívny prístup, sa však nestretol u každého s pochopením. Jeden z prvých rozhovorov sa na prianie novinára Davora Butkovića z denníka Jutarnji List točil okolo porovnávania Tudjmana s Miloševićom, a následne sa politický komentátor Tomislav Klauški pustil do premiéra, že nielenže Tudjmana v interview neznosil pod čiernu zem, ale ešte vyjadril aj istú mieru pochopenia pre niektoré jeho kroky. V prvom období Milanovićovej vlády sa tak akoby novinári viac zaoberali zbytočnými návratmi do minulosti, zatiaľ čo, slovami chorvátskeho blogera Raula Kevrića, rastú dane, krajina urýchlene vstupuje do EÚ, životný štandard klesá, a volebné zákony sa menia v prospech jedného človeka. Každopádne je doterajšie Milanovićovo umiernené pôsobenie nielen dobré pre tamojšie politické prostredie, ale zároveň i prejavom politickej vyspelosti – bolo by absurdné, ak by premiér verejne pľuval po prvom prezidentovi svojej krajiny.

Franjo Tudjman a jeho dedičstvo je jedným z hlavných polarizačných bodov chorvátskej spoločnosti. V 90. rokoch bol vnímaný ako otec a zakladateľ chorvátskej štátnosti; táto gloriola postupom času čiastočne vyprchala, avšak i vzhľadom na vojnové časy, v ktorých nezávislé Chorvátsko vznikalo, a kde uspieť nebolo jednoduché, ho zatiaľ nepostretol Mečiarov osud v SR. Čo sa teda dá o Tudjmanovi s istotou povedať? Tudjman rozhodne nebol demokratickým politikom v pravom zmysle slova. Zároveň počas prvej polovice jeho prezidentského mandátu nebolo jednoduché byť voči nemu v opozícii, keďže sa takéto názory často stotožňovali s vlastizradou. Jeho politika voči národnostným (ale aj iným) menšinám nebola práve ústretová. V rámci HDZ pritom taktiež existovala radikálnejšia frakcia, ktorá si priala ideologickú nadväznosť Chorvátska na vojnový (fašistický) chorvátsky štát. Tudjman je politicky zodpovedný za niekoľko vojnových zločinov, a svojimi politickými prejavmi prispel k radikalizácii istých segmentov chorvátskej spoločnosti. Za všetky spomeňme vyjadrenie, že je rád, že jeho žena nie je ani Srbka, ani Židovka, či priznanie, že vojna bola pre vznik nezávislého Chorvátska nevyhnutnosťou. Vnútorná ekonomická politika krajiny v 90. rokoch niesla všetky znaky zle prevedenej transformácie – privatizácia je i tu asociovaná s rozkrádaním a neoprávneným obohacovaním sa. Prezidentov vzťah k Bosne a Hercegovine bol v priamej opozícii s rečami o práve na sebaurčenie, ktoré požadoval pre Chorvátsko. A nakoniec, Tudjman sa často zaoberal viac minulosťou, než budúcnosťou, čo pre výkon praktickej politiky bolo stále viac príťažou. Toľko krátke zhrnutie.

Zároveň je však kritika anti-Tudjmanovskej ľavicovej časti verejnosti často prehnaná, čo vháňa premiéra Milanovića do už spomínanej slepej uličky. Prirovnávanie Tudjmana k fašistickému diktátorovi je hlúposťou už len kvôli existencii slobodných volieb a legálnej parlamentnej opozície. Nezabúdajme, že HDZ za Tudjmana dostala viac hlasov, než sa to podarilo Jadranke Kosor, či Ivovi Sanaderovi. Tudjman vo voľbách legitímne zvíťazil, a hoci volebný systém bol pokrivený (HDZ obdržalo so ziskom 41.9% hlasov 55 miest v 80-člennom parlamente), chorvátski voliči si štýl politiky HDZ sami vybrali. Tudjman dokonca relatívne toleroval vydávanie vysoko kritického periodika Feral Tribune (skončil až za Sanadera), čo by skutočný diktátor nikdy nedopustil. Vedľa Tudjmana na počiatku jeho odporu proti Miloševićovi stálo množstvo názorovo rôznorodých osobností – okrem Mesića napr. i umiernený budúci minister zahraničia Granić, ktorí sa nikdy nehlásili k dedičstvu vojnového NDH. Domnievam sa tak, že Tudjmana treba kritizovať, avšak zároveň ho nedémonizovať. Práve tvrdohlavé zbožšťovanie na strane jednej a démonizácia na strane druhej vedie dialóg v chorvátskej spoločnosti do slepej uličky.

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s