Ramush Haradinaj – zo Švajčiarska cez Haag nazad do Kosova

Včera sa v Haagu zrodil v krátkom slede druhý verdikt, ktorý v Srbsku vyvolal výraznú antipatiu a posilnenie pocitu vlastnej viktimizácie. Po Antem Gotovinovi si oslobodzujúci rozsudok vypočul aj niekdajší veliteľ UÇK a neskorší kosovský premiér Ramush Haradinaj spoločne so svojimi dvoma “kolegami”. Hoci pre srbského prezidenta Nikolića oba verdikty znamenajú, že tribunál bol zriadený iba s cieľom súdiť Srbov, tieto prípady je potrebné vnímať v odlišnom svetle. Prípad Gotovina et al. bol z hľadiska priebehu procesu štandardným a nekontroverzným; kontroverzie vyvolalo až samotné rozhodnutie odvolacieho senátu, ktoré bolo vzhľadom na doterajšiu judikatúru ICTY pomerne prekvapivé (odvolací senát vo väčšine doteraz prejednávaných prípadov potvrdil základný verdikt o vine či nevinne, ale zároveň mohol pristúpiť k skráteniu či predĺženiu trestu v prípade uznania viny). Zdrojom napätia a spochybňovania verdiktu srbskou stranou tak bola odlišná aplikácia práva oboch súdnych panelov, ktoré prípad prejednávali. Prípad Haradinaj et al. je ale iný – tu podľa môjho názoru nezlyhal panel sudcov, ale ICTY ako inštitúcia na čele s prokuratúrou. Dôkazy, ktoré boli prokuratúrou prednesené, na odsúdenie nepostačovali ani v prvom procese, a situácia sa de facto zopakovala pri opätovnom prejednávaní. Bola to tak (ne)schopnosť prokuratúry vystavať prípad a zabezpečiť dostatočnú ochranu svedkov, ktorá viedla k predpokladanému oslobodeniu. Obhajoba si daný stav zrejme dobre uvedomovala; samotný Haradinaj bol v oboch procesoch oslobodený jednohlasne a nebolo pritom potrebné predvolať ani jedného svedka. V článku by som sa pritom rád zamyslel ani nie nad samotným verdiktom (ktorý bol logickým vyústením celého procesu), ale nad napĺňaním mandátu ICTY a obecným prístupom k údajným zločinom UÇK.

Haradinaj si počas vojny v r. 1999 spolu s Thaçim v Kosove vydobyl istú gloriolu nedotknuteľného bojovníka za slobodu, ktorý stál na čele albánskej rezistencie proti srbskej represii. V 90. rokoch žil v emigrácii vo Švajčiarsku, kde sa živil ako člen bezpečnostnej služby na diskotéke; neskôr sa vrátil domov s cieľom zapojiť sa do národnooslobodzovacieho boja. Okrem toho mal byť Haradinaj hlavou tzv. Metohijského organizovaného klanu operujúceho na západe Kosova. Po skončení vojny si založil stranu Aliancia za budúcnosť Kosova (AAK) a dostal sa až do premiérskeho kresla. Mnoho významných medzinárodných predstaviteľov v Kosove v ňom videlo garanta stability, zatiaľ čo nemenovaný člen britskej vojenskej misie Haradinaja obvinil z terorizovania jeho vlastných mužov a údajne nelojálneho lokálneho (albánskeho) obyvateľstva: „Keď sa k nemu dostali informácie istého charakteru, zmizol na dve hodiny a výsledkom bolo niekoľko mŕtvol v priekope.“

Keď bol na Haradinaja v marci 2005 vydaný zatykač, kosovský politik rezignoval zo svojho postu premiéra, predniesol patrioticky ladenú reč, v ktorej odmietol všetky obvinenia, a dobrovoľne odcestoval do Haagu. Tento krok bol v súlade s jeho imidžom, ktorý si počas krátkeho premiérskeho pôsobenia vybudoval – naučil sa angličtinu, zúčastňoval sa seminárov organizovaných EÚ a slovami nemenovaného európskeho diplomata „bol tým, ktorý sa pokúsil konflikty riešiť sprostredkovaním a diskusiou, snažil sa nebyť príliš radikálnym.“ Za svoju prácu v Kosove po vojne a pokojný odchod do Haagu si vyslúžil pochvalu od viacerých medzinárodných organizácií a think-tankov, vrátane International Crisis Group. Pre vtedajšieho šéfa UNMIKu Jessena-Petersena  Haradinajove obvinenie znamenalo “veľké prázdno”, a podľa vlastných slov bol osobne zarmútený, že nebude môcť ďalej pracovať s blízkym partnerom a priateľom (viď Carla Del Ponte – Chuck Sudetic: Madame Prosecutor, str. 295). Tieto vyjadrenia boli v kontexte obvyklého prístupu predstaviteľov medzinárodného spoločenstva voči osobám obvinených z vojnových zločinov mimoriadne pozoruhodné – aj keď teoreticky pripustíme pozitívny vklad Ramusha Haradinaja do postvojnovej kosovskej politiky, je ťažko predstaviteľné, že by sa napr. Radovan Karadžić po vojne v BaH zrazu „zmenil“, začal pôsobiť konštruktívne a zmierlivo a vysoký predstaviteľ v BaH by sa s ním po jeho obvinení a prevezení do Haagu lúčil podobne vrelými slovami. Hlava UNMIKu – špeciálny predstaviteľ Generálneho tajomníka OSN – sa verejne postavil na stranu Haradinaja v procese pred tribunálom, ktorý bol zriadený tou istou inštitúciou – OSN.

Krátko po Haradinajovom transfere do Haagu požiadal obvinený o možnosť dočasného prepustenia. V písomnom prehlásení Haradinaj vyhlásil, že nebude žiadnym spôsobom prichádzať do kontaktu s obeťami či svedkami, v čom ho podporilo niekoľko známych predstaviteľov medzinárodného spoločenstva v Kosove. Gen. Reinhardt videl Haradinaja nasledovne: „Je to muž, ktorému absolútne dôverujem a ktorého rady aktívne vyhľadávam. Je to politik s vynikajúcimi vlastnosťami, ktorý bude kľúčovým faktorom pre zmierenie rôznych etnických skupín v Kosove.“ Jessen-Petersen tribunálu napísal, že Haradinaj je „mužom s dynamickým vedením, silným odhodlaním a víziou, ktorý preukázal dôstojnosť a vyspelosť svojim rozhodnutím dobrovoľne sa vzdať.“ UNMIK prehlásil, že disponuje dostatočnými prostriedkami, aby garantoval Haradinajovu súčinnosť so všetkými podmienkami, ktoré by ICTY ohľadom možného dočasného prepustenia obvineného mohol určiť. Tento postoj bol pritom v prudkom protiklade so stanoviskom UNMIKu z r. 2003 (prípad Limaj et al.), keď podľa vlastného vyjadrenia UNMIK mal len limitované zdroje a vzhľadom na polohu Kosova by pre obvineného bolo pomerne jednoduché utiecť cez hory do nestabilného severného Albánska; ICTY taktiež Limajove dočasné prepustenie zamietol. Prokuratúra zmysluplne argumentovala, že okrem rizika úteku obvineného, ktorý vzhľadom na charakter obvinení v prípade uznania viny mohol očakávať vysoký trest, predstavoval Haradinaj signifikantnú hrozbu pre svedkov i obete, a že jeho samotná prítomnosť v Kosove by mohla množstvo svedkov odstrašiť od vypovedania. Prokuratúra logicky vychádzala z predošlých skúseností s procesmi s bývalými členmi UÇK v Kosove vrátane procesu s Haradinajovým bratom Dautom, kde bolo množstvo svedkov za nejasných okolností zavraždených. Tribunál však rozhodol, že neexistoval žiaden dôkaz, že by Haradinaj predstavoval po svojom prepustení akékoľvek nebezpečenstvo pre obete, svedkov, či iné osoby. Na obdobie 90 dní mu zakázal zúčastňovať sa verejných vystúpení a iných verejných politických aktivít, avšak tento zákaz za nevzťahoval na Haradinajovu účasť v organizačných aktivitách svojej politickej strany. Po uplynutí 90 dní bol zákaz efektívne zrušený, pričom sa tribunál odvolal na správu UNMIKu o očakávaných pozitívnych efektoch Haradinajovho angažovania sa v politických aktivitách a nastávajúcich rokovaniach o finálnom štatúte Kosova .

Jednalo sa o bezprecedentný krok zo strany ICTY – hoci dočasné prepustenie bolo štandardnou procedúrou u množstva iných obvinených, žiaden z nich nemal vo svojej domovskej krajine povolené politické pôsobenie. Už len tento samotný fakt je vo svojej podstate kontroverzný – je v podstate nemožné predstaviť si, že by napr. Šešelja či Karadžića tribunál dočasne prepustil, umožnil im vrátiť sa domov a povolil im politickú činnosť vrátane verejných vystúpení. Neurobil by to z tých istých dôvodov, ktoré mali zavážiť i v prípade Haradinaja – obete by sa cítili ponížené a svedkovia zastrašení. Najpodstatnejší je ale dopad na samotný priebeh procesu, keď pozícia prokuratúry do veľkej miery závisela práve od tých svedkov, ktorých Haradinaj mohol počas dvoch rokov na slobode nerušene ovplyvňovať. Carla Del Ponte sa celkom správne pýtala: “Ako môže byť presadzovaná vláda zákona, keď najvyššie postavení úradníci UNMIKu otvorene podporujú niekoho, kto je obvinený z najzávažnejších zločinov v medzinárodnom práve?“ Vo svetle skutočností, keď v centre Prištiny viseli plagáty zobrazujúce Haradinaja s citátmi Jessena-Petersena o jeho „vodcovských schopnostiach“, je patričnou otázkou, aká bola politická vôľa inštitúcií, ktoré za ochranu svedkov zodpovedali. Pre prokuratúru bolo Kosovo zrejme najťažším orieškom, keďže „im nikto nepomáhal, ani administratíva OSN, ani NATO.“

V apríli 2008 bol Haradinaj spoločne s Idrizom Balajom oslobodený; tretí obvinený Lahi Brahimaj bol odsúdený na šesť rokov. Obžaloba pociťovala zásadné problémy pri predvolávaní svedkov, ktorí mali podľa pôvodného zámeru svedčiť proti obvineným – jednalo sa napr. o Nasera Liku a Shefqeta Kabashiho; dôvodom bolo údajné nedodržanie podmienok zo strany ICTY. Ďalší potenciálni svedkovia sa svojich prípadných výpovedí nedožili – zo strany srbských médií sa objavovali náznaky, že až desať svedkov za rôznych okolností zomrelo, čo bolo následne tribunálom dementované ako nezodpovedné vyhlásenia. Člen tzv. Výboru pre obranu Ramusha Haradinaja Astrit Haraqija a redaktor prištinského denníku Bota Sot Bajrush Morina boli ICTY obvinení z tzv. pohŕdania súdom, keďže sa mali dopustiť zastrašovania chráneného svedka; Haraqija bol neskôr oslobodený a Morina dostal trest v trvaní troch mesiacov. Sudcovia v zdôvodnení rozsudku poskytli nasledovné vyjadrenie (odst. 6): „Súd sa stretával s výraznými ťažkosťami pri získavaní výpovedí od veľkého počtu svedkov. Veľa z nich uvádzalo strach ako hlavný dôvod pre odmietnutie svedectva a poskytnutia dôkazov. V tomto ohľade súd nadobudol silný dojem, že proces prebiehal v atmosfére, kde sa svedkovia cítili ohrození…Vzhľadom na tieto okolnosti súd využil všetky svoje možnosti, aby zaistil spravodlivý a promptný priebeh procesu, ako aj ochranu a dobrý stav svedkov… Súd sa však uzniesol, že prokuratúra prezentovala málo priamych dôkazov, ktoré by svedčili v prospech uvádzaného spoločného zločineckého zámeru…“ Ako vieme, prokuratúra sa proti vynesenému rozsudku odvolala a odvolacia komora rozhodla o opätovnom prerokovaní šiestich bodov obžaloby (oproti pôvodným 39) týkajúcich sa údajných zločinov v tábore UÇK v Jablanici. Prezident tribunálu Patrick Robinson v tejto súvislosti uviedol, že pôvodný proces bol „marený zastrašovaním svedkov a tribunál nebol schopný naplno vziať do úvahy rozsah zastrašovania.“

Bohužiaľ, veľa sa nezmenilo. Haradinaj bol opäť dočasne prepustený, pričom argumenty ako “potenciálny efekt dočasného prepustenia na integritu procesu nebude významný” (odst. 22) vyznievali vo svetle predchádzajúcich problémov mimoriadne zvláštne, a to obzvlášť v situácii, keď samotný tribunál pripustil, že “dočasné prepustenie prispeje k výhražnej atmosfére pre svedkov a povzbudí v zastrašovaní” (odst. 21). Ako je možné prepojiť obe tvrdenia logicky dohromady, vie zrejme len sudca Moloto a spol. Z aktuálneho rozsudku je zrejmé, že minimálne k zločinom v tábore Jablanica dochádzalo, vzhľadom na absenciu dostatočného dôkazového materiálu však nebolo možné dokázať existenciu zločineckej skupiny, ktorej by bol Haradinaj členom. Výsledkom je teda oslobodenie a rozpačité postavenie prokuratúry, ktorá sa síce môže opätovne odvolať, avšak ak tak i učiní, vyhliadky na úspech sú skôr nepatrné. Situácia ohľadom dôkazov a svedkov sa nemá prečo zmeniť k lepšiemu, a ICTY obecne nepovažuje údajné zločiny kosovských Albáncov za prioritu. Séria občianskych vojen na Balkáne bola mimoriadne špinavá a hoci súhrnne najväčšieho počtu zločinov sa dopustili Srbi, je prinajmenšom zarážajúce, že za všetky zločiny, ktorých sa proti srbskému obyvateľstvu dopustila UÇK, a ktorých existenciu pripúšťajú i oslobodzujúce verdikty ICTY, bol dodnes odsúdený jediný kosovský Albánec – Haradin Bala na trinásť rokov. Počas svojej práce pre ICTY som sa v analytickom tíme stretol s množstvom kvalifikovaných ľudí zaoberajúcich sa zločinmi Srbov, Chorvátov, i Bosniakov, ale kosovských Albáncov už neskúmal nikto. Rozhodnutia oboch panelov o dočasnom prepustení svedčili o mimoriadnom podcenení aspektu ochrany svedkov, a spochybniteľná je i stratégia prokuratúry zameraná na dokazovanie existencie zločineckej skupiny, čo sa i v prípade Gotovinu ukázalo byť možno tým najťažším bremenom.

A čo sa teda stalo v Srbsku po zverejnení rozsudku? Niečo podobné, ako už niekoľko dní dozadu po prepustení Gotovinu, čiže frustrácia, tentokrát ešte znásobená. Naratív sa opäť niesol v očakávanej podobe zlučovania všetkých nepotrestaných zločinov nad Srbmi v Kosove s Haradinajovým oslobodením, čo síce z právneho hľadiska neobstojí, zároveň je však pokračujúca a zrejme už definitívna beztrestnosť páchateľov týchto zločinov faktom, a to poriadne trpkým. Okrem toho rozsudok ďalej prispel k zmiešavaniu politiky s právom, keď podľa podpredsedu vlády Vučića “oslobodenie Haradinaja dokazuje, že celý čas bola politika omnoho dôležitejšia, než právo a spravodlivosť.” Predseda parlamentu Stefanović doplnil, že “tribunál poslal správu, že je dovolené zabíjať Srbov” a niekdajší prezident Koštunica označil tribunál za “frašku a hanbu.” Haradinajovo oslobodenie však odsúdili i liberálnejšie osobnosti na srbskej politickej scéne; Rasim Ljajić napr. podotkol, že “rozsudok iba ďalej naruší dôveryhodnosť tribunálu a výrazne sťaží proces zmierenia v bývalej Juhoslávii.” Dokonca niekdajšia hovorkyňa Carly Del Ponte Florence Hartmann, ktorá v minulosti ICTY výrazne kritizovala za údajne laxný a pokrytecký prístup k obvineniam Srbov za genocídu v BaH, teraz označila rozsudok za porážku a “totálne zlyhanie systému medzinárodného práva.”, keď sa tribunál v otázke ochrany svedkov správal ako provinčný súd. John Dalhuisen z Amnesty International sa celkom oprávnene pýta: “Ak traja bývalí vysokí činitelia UÇK nie sú vinní, kto potom spáchal tie zločiny? Bude vôbec niekedy niekto za ne niesť zodpovednosť?“

V Kosove vládne samozrejme eufória a nechýbajú vyhlásenia o tom, ako rozsudok potvrdzuje, že UÇK viedla spravodlivý a čistý boj. Presne túto rétoriku si osvojili tak prezidentka, ako aj premiér: “Tento verdikt je najsilnejším dôkazom, že UÇK bojovala za slobodu a nespáchala zločiny, za ktoré bola neférovo obvinená.” Haradinaj síce vo svojej autobiografickej knihe údajne uvádza, ako “likvidoval srbských policajtov a zabíjal civilistov”, no tieto akty sú väčšinou kosovskej spoločnosti chápané ako legitímny boj za slobodu a sebaurčenie; aj preto môže jeden z vítajúcich na prištinskom námestí skonštatovať, že “v živote nebol šťastnejší a Ramush Haradinaj je živou legendou.” Oslobodenie Haradinaja samozrejme vonkoncom neznamená, že by zločiny spáchané neboli, rovnako tak to, že by ich nemohla spáchať UÇK, a ako podotýka Nataša Kandić, je teraz na súdoch v Kosove, aby sa týmito zločinmi zaoberali. Bohužiaľ, doterajšia prax svedčí o mizivej pravdepodobnosti, že sa tak stane. Napr. v r. 2009 presunul EULEX všetkých 62 prípadov zločinov voči príslušníkom menšinových komunít v Kosove na lokálne súdy, kde zostávajú zahrabané a nikto sa nimi ďalej nezaoberá. Premiér Thaçi nedávno verejne označil rozhodnutie o opätovnom zadržaní svojho kolegu Limaja ako “neférové, neprijateľné a hanebné“, čo predstavitelia EULEXu komentovali ako nepatričnú politickú interferenciu do súdneho systému v Kosove. V krajine sa debatuje o novej vládnej koalícii, kde by sa Haradinaj stal premiérom a súčasný premiér Thaçi by sa posunul do úradu prezidenta. Čo takáto politická zostava hovorí o budúcom multietnickom Kosove, nezávislom súdnictve a vláde zákona, netreba hádam bližšie ilustrovať.

Chorvátska Búrka v Haagu – Gotovina je voľný

Keď v apríli 2011 trojčlenný senát Haagskeho tribunálu jednohlasne prehlásil chorvátskych generálov Gotovinu a Markača vinnými, a odsúdil ich na 24, resp. 18 rokov odňatia slobody, vtedajšia premiérka Jadranka Kosor sa poponáhľala prehlásiť: “Rozsudok, ktorý je vyrieknutý, nie je právoplatný. Pred nami je odvolanie. Keďže prvostupňový súd potvrdil, že Chorvátsko sa podieľalo na osnovaní zločineckej skupiny, to je pre vládu Chorvátska neprijateľné. Podnikneme všetko, aby sa tieto obvinenia pred odvolacím súdom vyvrátili.“

Súčasný premiér a predseda SDP Milanović, ktorý je inak omnoho distingvovanejšie a tolerantnejšie pôsobiacim politikom než bývalá premiérka, k tomu dodal: “[verdikt o] zločineckej skupine neuznávame a nikdy uznávať nebudeme.” Pre pripomenutie, obaja chorvátski generáli boli pôvodne odsúdení za zosnovanie zločineckej skupiny (v jazyku tribunálu “joint criminal enterprise”), ktorej činnosť počas operácie Oluja (búrka) viedla k masovému vysídleniu srbského obyvateľstva z chorvátskej Krajiny. Odvolací senát nedávno vyriekol verdikt, ktorý oboch generálov oslobodil, čo pochopiteľne viedlo k masovým oslavám u väčšiny Chorvátov a prehĺbeniu frustrácie na strane Srbov. Ako napísal ľudskoprávny aktivista Zoran Pusić, ak sme sa od 24 rokov väzenia dostali k oslobodeniu, “jeden alebo druhý senát výrazne pochybili.” Nie som právnik, a preto moja analýza verdiktu zrejme nie je dokonalá, pokúsim sa však zamyslieť i nad politickými a spoločenskými konotáciami posledného a definitívneho verdiktu, vďaka ktorému je Gotovina nazad vo vlasti.

4. augusta 1995 bola teda chorvátskou armádou zahájená 84 hodín trvajúca vojenská operácia Oluja, ktorá viedla k obnoveniu kontroly chorvátskej vlády nad územím Krajiny – obnova teritoriálnej integrity Chorvátska tak bola takmer ukončená s výnimkou východnej Slavónie. Išlo o najväčšiu pozemnú vojenskú ofenzívu v Európe od skončenia 2. svetovej vojny. V jej dôsledku taktiež došlo k masívnym transferom srbského obyvateľstva obzvlášť do Srbmi kontrolovaných častí BaH a jednalo sa tak o najväčšiu etnickú čistku počas juhoslovanských nástupníckych konfliktov, a to bez ohľadu na to, ktorá strana má pravdu pri obvyklom spore o presné čísla obetí a utečencov (chorvátska strana udáva cca 90.000 vysídlených osôb, srbské zdroje uvádzajú vyše 200.000 – čo je asi najobjektívnejšia  cifra –  vyše 250.000 i nereálny údaj 340.000). Podľa Srbov bola Oluja poľutovaniahodným vojnovým zločinom, zatiaľ čo Chorváti ju obvykle posudzujú ako vrcholný akt tzv. Domovinskog rata (vlasteneckej vojny). Výsledkom bolo podľa chorvátskeho pohľadu znovunastolenie legitímnej kontroly nad chorvátskym územím, ktoré ovládali kriminálnici a vojnoví zločinci z vedenia RSK. Obvyklý názor predstaviteľov medzinárodného spoločenstva vystihla Carla Del Ponte: „Tieto operácie…boli ako také legitímnym použitím sily, avšak zároveň viedli k obrovským transferom populácie a zabíjaniu civilistov, väčšinou starších ľudí, ktorí sa rozhodli neopustiť svoje domovy.“ Zvláštny spravodajca EÚ pre bývalú Juhosláviu Carl Bildt nazval Oluju „najefektívnejším etnickým čistením, aké sme na Balkáne videli“, nemecký minister zahraničia Klaus Kinkel vydal prehlásenie, kde vyjadril ľútosť nad ofenzívou, avšak dodal, že „nesmieme zabudnúť, že roky srbskej agresie…ťažko skúšali chorvátsku trpezlivosť.“

Pri posudzovaní masového exodu Srbov z Krajiny sa objavujú rôzne názory. Prezident Tudjman poslal rozhlasom krajinským Srbom výzvu, aby neopúšťali svoje obydlia a zaručoval im bezpečnosť a dodržiavanie občianskych práv – toto však bolo ťažko predstaviteľné v situácii, keď sa chorvátskym éterom šírili skladby ako Anica-kninska kraljica a v krajine panovala extrémne antisrbská atmosféra v dôsledku poľutovaniahodných srbských akcií typu Vukovar, či absolútne nezmyselné bombardovanie Záhrebu. Tento postoj vystihol svedok v prvom procese s Gotovinom Slobodan Lazarević: „Krajina bola vybudovaná na viere, že Srbi nemôžu žiť s Chorvátmi, preto boli Chorváti systematicky vyháňaní a zabíjaní. Každý, kto mal odlišný názor, bol problematický… Srbské obyvateľstvo, vidiac, že postup chorvátskych síl nič nezastaví, si bolo vedomé, že medzi nimi nebolo nevinných a že ak ostanú, [Chorváti] sa im pomstia. Každý za niečo niesol zodpovednosť, nikto nemohol povedať, že neurobil nič zlé a preto všetci mali dôvod odísť z Chorvátska.“  Obraz si môžeme vytvoriť i z popisu britského politológa Boseho: „Strávil som niekoľko hodín rozhovorom s príslušníkmi otvorene neofašistickej jednotky HV v bare v malom mestečku Jasenovac…ktorý bol najhorším táborom smrti počas 2. svetovej vojny… Fajčil som, pil som a konverzoval pod portrétom Ante Pavelića…presne päťdesiat rokov od chvíle, keď multinárodné partizánske hnutie zničilo NDH, duch Pavelića sa vrátil do Jasenovacu.“  Existujú však i názory, že sa nejednalo nutne o riadenú deportáciu srbských civilistov, ale o plánovanú evakuáciu, ktorú vykonávalo samotné vedenie RSK. Hovorí o tom napr. Milislav Sekulić, člen generálneho štábu armády RSK: „Rada obrany štátu (RSK) prijala najhoršie možné rozhodnutie – evakuáciu obyvateľstva. Neskôr sa ukázalo, že to bolo ešte horšie ako rozhodnutie kapitulovať… Bohužiaľ, možnosť, ktorú si Rada zvolila, znamenala evakuáciu všetkého civilného obyvateľstva, spoločne s políciou a armádou, z celého teritória západnej časti RSK. Tí, ktorí toto rozhodnutie prijali, si museli uvedomovať, že posielajú celý národ a armádu do exilu.“

Problémom na chorvátskej strane pri posudzovaní Oluje je neschopnosť abstrahovať od legitímneho vojenského cieľa obnoviť kontrolu nad územím štátu a separátne posudzovať zločiny reálne páchané v teréne. Podľa tohto pohľadu má akoby strana vedúca spravodlivú vojnu proti agresorovi bianco šek na civilné obete, keďže tieto sú akýmsi nevyhnutným postranným dôsledkom pri dosahovaní konečného cieľa. Z právneho hľadiska sa jedná o tzv. prístup jus ad bellum, str. 787 (právo na vojnu), ktorého postavenie v rámci jus in bello (právo vo vojne) nie je jednoznačne a absolútne definované. Existujú situácie, keď sa jus ad bellum využíva – napr. útok na rozhlasovú stanicu, ktorá podnecuje obyvateľstvo ku genocíde, môže byť oprávnený, hoci sa technicky nejedná o vojenskú aktivitu. Jus ad bellum však zvyčajne vedie iba k benevolentnejším kritériam pri stanovení legitímnych cieľov, nezbavuje ale jednotlivé strany zodpovednosti za svoje činy. Oproti tomu pre Srbov kolóny utečencov zosobňujú najhorší návrat k praktikám fašistického NDH.

Oslobodzujúci rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:2, čiže stačilo, aby jeden sudca hlasoval inak, a výsledok spoločne s opačnými, avšak rovnako emotívnymi reakciami, by bol diametrálne odlišný. Takýto diametrálny zvrat je naviac v judikatúre ICTY dosť neobvyklý – napr. Marko Milanović, docent medzinárodného práva na univerzite v Nottinghame, bol vo svojej predpovedi ohľadom možnej výraznej zmeny rozsudku po vynesení prvého verdiktu dosť pesimistický (ako sa ukázalo, mýlil sa). Alebo aj inak – z ôsmich sudcov rozhodujúcich o prípade v oboch inštanciách traja hlasovali pre oslobodenie. Svedčí to o veľmi tenkom ľade, na akom sa rozsudky ICTY i ich odôvodnenia občas nachádzajú, tak sa nad tým najnovším skúsme v krátkosti zamyslieť.

Problém, ktorý v prístupe odvolacieho senátu vidím, spočíva v mimoriadnej pozornosti venovanej jednému technickému elementu, od posúdenia ktorého sa následne odvíja právna argumentácia smerujúca k oslobodzujúcemu rozsudku. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil komplexnou existenciou dôkazov o založení zločineckej skupiny, ktorej cieľom bola deportácia srbského obyvateľstva: jednalo sa o prepisy rozhovorov chorvátskej vlády na ostrove Brioni, jednotlivé zločiny páchané na srbskom obyvateľstve v teréne, Tudjmanov prejav obsahujúci nenávistné prvky, či prijímanie diskriminačných opatrení s cieľom zabrániť srbskému obyvateľstvu v návrate. Odvolací senát však väčšinu týchto skutkových zistení ignoroval a podstatu prípadu limitoval na jeden aspekt: výnos prvostupňového súdu, že delostrelecký útok na Knin a tri ďalšie mestá v Krajine bol neselektívny, čiže nebol zameraný na výlučne vojenské ciele v súlade s medzinárodným právom. Toto tvrdenie bolo založené na analýze miesta dopadov granátov, pričom bol prijatý konsenzus, že dopady granátov viac než 200 metrov od legitímnych vojenských cieľov sú dôkazom neselektívneho útoku. Odvolací senát sa vo svojom rozsudku zhodol, že rigidne aplikovaný štandard 200 metrov nebol adekvátne odôvodnený, a následne väčšinou hlasov rozhodol, že nie je možné bez rozumnej pochybnosti rozhodnúť, či boli delostrelecké útoky selektívne alebo nie. Iný štandard prijatý nebol, a tak bol argument prvostupňového súdu zmietnutý zo stola s tým, že neselektívnosť daných útokov jednoducho nie je možné určiť.

Od tejto argumentácie sa následne odvíjal ďalší postup. Väčšina odvolacieho senátu si osvojila stanovisko, podľa ktorého aj ostatné dôkazy spojené s ostreľovaním Kninu závisia od prijatia štandarda 200 metrov, a tak boli tieto dôkazy en bloc odmietnuté (viď hl. odst. 64-67). Následne bola odmienutá i existencia zločineckej skupiny s cieľom etnického vyčistenia chorvátskeho územia od srbského obyvateľstva – podľa väčšiny odvolacieho senátu bolo kľúčovým elementom jej existencie a činnosti práve údajne protiprávne a neselektívne ostreľovanie. Keďže už nebolo možné tvrdiť, že ostreľovanie bolo ilegálne v jeho údajnej neselektívnosti, taktiež nebolo možné jednoznačne potvrdiť existenciu zločineckej skupiny. Jediným možným dôsledkom tejto argumentácie tak už bol len oslobodzujúci rozsudok, keďže ostatné dôkazy osvojené prvostupňovým súdom ako dostačujúce, boli odvolacím senátom spochybnené: “…Dôkazy o kľúčovom cieli zločineckej skupiny násilne deportovať srbských civilistov z Krajiny boli primárne založené na existencii protiprávnych delostreleckých útokov proti civilistom…” (odst. 91). Táto argumentácia pritom podľa mňa nebola dostatočne odôvodnená, keďže niektoré z daných dôkazov nemali súvis len s ostreľovaním, ale i inými útokmi na srbské obyvateľstvo, ktoré práve podľa dôkazového materiálu mohli byť riadené a systematické. Takto sa dá o.i. posudzovať napr. Tudjmanov prejav, v ktorom zmieňuje, že utečenci nemali čas ani zhromaždiť svoje “špinavé peniaze a spodné prádlo” (viď odst. 2306 pôvodného rozsudku). Odvolací senát mohol ešte potenciálne pristúpiť k alternatívam, ako napr. odsúdenie za tzv. veliteľskú zodpovednosť (command responsibility; namiesto zosnovania zločineckej skupiny), avšak tento postup bol odmietnutý s poukazom na absenciu týchto obvinení v pôvodnom procese.

Rozsudok v takejto podobe, keď je na základe údajne chybne určeného štandardu pre protiprávne ostreľovanie paušálne odmietnutá plejáda ďalších dôkazov, vedie k viacerým dôsledkom. Najdôležitejším je chápanie podstaty vykonaných zločinov, ktoré Oluju bezosporu sprevádzali. Keďže sú generáli nevinní, v Chorvátsku žiadna zločinecká skupina, ktorá mala za cieľ systematickú deportáciu Srbov, neexistovala. Nielenže tak bola operácia plne legitímna, ale Srbi zároveň odchádzali dobrovoľne, a ak aj k nejakým zločinom došlo, boli to separátne akty jednotlivcov motivované pomstou za minulé príkoria. Toto je samozrejme chorvátsky pohľad, v tamojšej spoločnosti dlhodobo prítomný, a týmto rozsudkom plne letgitimizovaný. Markač tak mohol po prílete do Záhrebu vyhlásiť, že “každý môže povedať, že chorvátske oslobodenie bolo bez poškvrny.” Postoj Srbov vcelku verne ilustroval hlavný prokurátor pre vojnové zločiny Vladimir Vukčević: “Za tento vojnový zločin…v ktorom boli tisícky ľudí zabitých a vysídlených, tak dodnes nikto nenesie zodpovednosť.”

Okrem dôsledkov na úrovni spoločnosti sa samozrejme dostavili i hmatateľné dôsledky v politickej rovine. Po prvé, Srbsko sa rozhodlo obmedziť spoluprácu s ICTY na výlučne technickú úroveň a zrušilo účasť na tribunálom pripravovanej konferencii. Je otázne, či bude vláda v Belehrade schopná čeliť medzinárodnému tlaku pri žiadostiach o vydanie dokumentov súvisiacich s procesmi srbských obvinených, ktorých je v Haagu ešte stále dosť, avšak procesu zmierovania medzi Srbskom a Chorvátskom takáto atmosféra rozhodne nepomôže. Okrem toho bude mať rozsudok zrejme dopad na rozhodnutia chorvátskych súdov zaoberajúcich sa prípadmi vojnových zločinov na nižšej úrovni, keď môže dôjsť k zlepšeniu pozície obvinených s poukazom na Gotovinovu nevinu. Sám som zvedavý, ako dopadne rozsudok v prípade Haradinaj et al., ktorý je v Srbsku taktiež vnímaný mimoriadne citlivo.

Autogramiáda Madeleine Albright

Koncom októbra prišla do Českej republiky bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorú magazín Forbes v r. 2012 vyhlásil za najvyplyvnejšiu Češku. Albrightová samotná sa síce počas svojho pobytu označila za Američanku, to však podstatné nie je. Podstatnejší bol samotný dôvod návštevy – autogramiáda pri príležitosti vydania jej knihy Pražská zima (kniha rozoberá situáciu v Československu v 40. rokoch minulého storočia) – a udalosti v jej priebehu. V skratke sa dajú zhrnúť nasledovne: V pražskom kníhkupectve Luxor sa okrem cca stovky “bežných” návštevníkov zhromaždilo i niekoľko aktivistov, ktorí Albrightovej vytýkajú jej údajne protisrbské pôsobenie počas vojny v Kosove. Na stôl jej položili niekoľko fotiek s vojnovou tematikou, provokačne si vypýtali podpis, následne zasiahla ochranka, došlo k prevažne verbálnemu konfliktu a krátkej strkanici. Bývalá ministerka odišla z miestnosti, aby sa onedlho vrátila nazad a autogramiáda opäť pokračovala. Na prvý pohľad bezvýznamná udalosť, avšak zároveň možnosť zamyslieť sa tak nad spôsobom informovania o podobných akciách, ako aj samotným vzťahom Albrightová vs. prosrbskí aktivisti.

De facto všetky oficiálne české i slovenské médiá o udalosti informovali jednostranne: v prospech Albrightovej a v neprospech aktivistov, ktorí boli vykreslení prevažne ako spolok primitívov. Podľa SME “skupina prosrbských aktivistov slovne zaútočila na bývalú americkú ministerku…kričali na ňu vulgárne nadávky a hodili niekoľko plagátov.” iDnes udalosť popísal ako “incident, keď ju [Albrightovú] pri autogramiáde niektorí prihliadajúci hrubo urážali. Musela zasiahnuť i polícia.” K tomu Lidové noviny: “Lietajúce plagáty a vulgárne nadávky. To všetko sprevádzalo krst novej knižky Madeleine Albrightovej…na mieste musela asistovať polícia.” V skutočnosti sa jedná iba o skreslené vykreslenie celej situácie, a keďže aktivisti zo svojho výstupu nakrútili video, je možné si o autogramiáde a jej menej šťastnom priebehu vytvoriť vlastný obraz.

Aktivisti naozaj pristúpia k nič netušiacej ministerke a na stôl jej položia plagáty, avšak vzápätí sú pomerne tvrdo atakovaní zamestnancami kníhkupectva, resp. ďalšími osobami dohliadajúcimi na bezpečnosť. Plagáty síce boli provokáciou, avšak s útokmi vrátane sácania do aktivistov začali “Albrightovej ľudia”. Spočiatku sa jedná o bežnú výmenu názorov, keď je aktivistom vysvetlené, že sa podpisujú len knihy, no následne do nich “ochranka” začína strkať, tyká im a celkovo sa nespráva profesionálne. Albrightová vstane zo stoličky, kričí na aktivistov “get out!”, oni jej vynadajú do “krvavých báb” a ona im zase do “vojnových zločincov (?) a nechutných Srbov”. Na miesto prichádza polícia, ktorá však iba neutrálne dozerá na upokojenie situácie. Celkovo sa na prípad dá pozrieť ako provokácia jednej strany versus zlyhanie strany druhej. Demonštranti očividne do Luxoru prišli s cieľom vyvolať konfrontáciu, na strane druhej je otázne, čo by sa dialo, ak by ich Albrightová dokázala nonšalantne a nekonfliktne zavrátiť. Šarm a nadhľad však v tomto prípade chýbal, na jeho miesto nastúpila zbytočne premrštená reakcia, keď sa Albrightovej tím znížil pod samotnú úroveň protestujúcich. Teraz si môžeme spoločne položiť niekoľko otázok.

1) Prečo žiadne české či slovenské tlačové médium neinformovalo i o “druhej strane mince”?

Nech si o demonštrantoch myslíme čokoľvek dobré či zlé, bola to bývalá americká diplomatka, ktorá sa dopustila výroku o “nechutných Srboch”. Takýto výrok je pre niekoho v Albrightovej postavení absolútne neprípustný a mala by zaň byť verejne pranierovaná; podľa môjho názoru viac, než demonštranti za ich výroky o krvavej babe. Verejnosť sa o objektívnom priebehu akcie mohla dozvedieť iba z “neoficiálnych médií”, ktorých dôveryhodnosť je niekedy väčšia, a niekedy priam pochybná. Pohľad z druhej strany priniesli Britské listy, ktoré síce často stoja na strane antiamerických antiglobalistov, avšak v danom názorovom spektre patria ešte medzi to profesionálnejšie, čo na internetovom trhu je. Objektívnosť spolkov ako napr. Priatelia Srbov na Kosove vyplýva zo samotného názvu. Každopádne je jednostranné informovanie o autogramiáde v prospech Albrightovej dôsledkom dvoch možných východísk: buď sú autori diletanti bez schopnosti hlbšieho preverovania, alebo sa jedná o zámer. Nech už je vysvetlenie akékoľvek, takýto spôsob prinášania správ nahráva do rúk konšpiračným teoretikom, podľa ktorých bola celá americká akcia v Kosove v r. 1999 projekciou americkej moci, v čom ju dôkladne podporujú zradcovské a predajné médiá pod kontrolou nadnárodných vlastníkov. SME, iDnes, Lidovky a ďalší by sa mali snažiť viac, aby sa takéhoto imidžu zbavili.

2) Kto sú títo “prosrbskí aktivisti”?

Občianske združenie Priateľov Srbov na Kosove podľa vlastných slov chce pomáhať ľuďom v okupovanom Kosove, ktorí sú utláčaní kosovsko-albánskou narkomafiou. Stavajú sa tak proti kosovskej nezávislosti, upozorňujú na prepojenie vlády Kosova s organizovaným zločinom a zasadzujú sa za obnovenie srbskej kontroly nad provinciou. Týmito názormi zosobňujú nezanedbateľnú časť českej i slovenskej verejnosti, ktorá považuje Kosovo do veľkej miery za narkorepubliku a v princípe sa stotožňuje s prehlásením “Kosovo je Srbsko”. Členovia združenia majú o regióne súdiac podľa publikovaných článkov slušné vedomosti, publikujú, navštevujú región, točia dokumenty, fotia atď., a ich aktivita sa dá chápať ako dôležité vyvažovanie často neobjektívnych správ podávaných oficiálnymi médiami už od r. 1999. Kto má pocit, že napr. o operácii Allied Force (čiže trojmesačnom bombardovaní FRJ) si verejnosť v Európe či USA mohla čítať a počúvať objektívne a vyvážené spravodajstvo, nech si prečíta napr. Goff, P. (ed.): The Kosovo News and Propaganda War, nezaujatú a obsiahlu publikáciu zhŕňajúcu názory žurnalistov z daného obdobia.

Za problém aktivistov však považujem často mimoriadne tendenčne podávané informácie, ktoré v očiach aspoň trochu informovaného človeka autorov diskreditujú. Jedným z členov združenia je napr. režisér Václav Dvořák, ktorý o Kosove nakrútil pomerne známy dokument Uloupené Kosovo. Dokument mal byť pôvodne uvedený v Českej televízii, potom ho vedenie stiahlo, a nakoniec ho uviedlo v pomerne málo exponovanom vysielacom čase; spomínala sa neserióznosť ČT a neochota zverejniť dielo sprostredkujúce udalosti v Kosove iným, než mainstreamovým spôsobom. Bohužiaľ, tak, ako množstvo západných médií a analytikov kompletne ignorovalo vojnové zločiny UÇK, Dvořák ignoruje či skresľuje zásadné udalosti ako zrušenie kosovskej autonómie, Miloševićovu represívnu politiku, akcie srbskej polície a 850.000 utečencov…atď. Je to tak trochu z extrému do extrému. Pozrime sa teraz, ako Dvořák reagoval na luxorskú autogramiádu vo svojom článku, kde o.i. popisuje údajné Albrightovej balkánske prešľapy:

– Bosna: “Cez 98.000 mŕtvych, nenávisť a etnicky a nábožensky vyčištené priestory strednej Bosny sú konečným účtom tejto vojny…Fotografie usekaných srbských hláv, s ktorými muži veliteľa Orića hrali v Srebrenici futbal predtým, než armáda Republiky Srbskej mesto od moslimských zločincov oslobodila. To, že sa USA pridali na stranu islamských fundamentalistov, je dielo predovšetkým pani Albrightovej…”

Pasáž je ukážkovým príkladom, keď autor povie A, ale nepovie B. Áno, z mnohých miest strednej Bosny boli etnickí Srbi vyhnaní. Rovnako tak bolo vyhnaných a zabitých množstvo Bosniakov v severnej a východnej Bosne (spomeňme len Prijedor, Foču, Bijeljinu), pričom pomer obetí je cca 66% Bosniakov oproti 25% Srbov. Srebrenica naozaj bola demilitarizovanou zónou len naoko a Orićove jednotky v oblasti vypaľovali srbské dediny a zabíjali civilistov. Pozrime sa na čísla uvádzané samotnými srbskými zdrojmi: Komisia Republiky Srpskej pre vojnové zločiny určila počet srbských obetí v okresoch okolo Srebrenice na 995. Publikácia The Chronicle of Our Graves autora Milivoja Ivaniševića, prezidenta Belehradského centra pre vyšetrovanie zločinov proti Srbom, predpokladá počet obetí okolo 1.200. Ďalší zdroj z Ministerstva vnútra RS hovorí o 641 obetiach. Dvořák potom nazve akcie Mladićových jednotiek, ktoré podľa ICMP zabili cca 8.100 Bosniakov, čiže omnoho viac, než bolo srbských obetí Orićových mužov, oslobodením. Okrem toho je treba podotknúť, že Albrightová sa stala ministerkou zahraničia až v r. 1997, počas vojny v BaH bol ministrom relatívne umiernený Christopher.

– Oluja: “Z Chorvátska bolo vyhnaných vyše 220.000 Srbov. Jej vykonávatelia dodnes neboli potrestaní a Srbi sa na svoje majetky nemôžu vrátiť. Pani Albrightová, vtedy na pôde OSN, odvádzala pozornosť tvrdením o masových vraždách v Srebrenici… Operáciu vtedy riadilo niekoľko desiatok vysokých amerických dôstojníkov, ktorí boli vládou USA dočasne penzionovaní, aby mohli vstúpiť do služieb súkromnej vojenskej firmy…po skončení tohto jobu boli armádou Spojených štátov opäť prijatí na svoje pôvodné funkcie.”

Oluja, hoci v chorvátskom diskurze ponímaná ako naskrz legitímna oslobodzovacia operácia, bola naozaj sprevádzaná najmasovejšou etnickou čistkou v juhoslovanských nástupníckych konfliktoch. Dvořák má pravdu, že Američania čakali so zverejnením informácií o Srebrenici až do zahájenia Oluje na odpútanie pozornosti, ako aj ohľadom účasti americkej vojenskej agentúry MPRI na plánovaní a prevedení operácie. Celá táto história je dosť kontroverzná a po odsúdení gen. Gotovinu sa dá tvrdiť, že Pentagon mlčky prihliadal, či dokonca podporoval páchanie vojnových zločinov*. Penzionovaní generáli pôsobiaci v MPRI však prijatí naspäť do americkej armády nikdy neboli: hl. veliteľ Carl Vuono bol napr. definitívne penzionovaný v r. 1991, ďalší generál účastniaci sa akcie Jack Merritt v r. 1987.

– Kosovo: Dvořák tu v troch odstavcoch uvádza množstvo príkladov, dokazujúcich hanebnosti zapojenia Albrightovej a spol. do vraždenia a zneužívania kosovských Srbov. Je však škoda, že informácie sú opäť podávané jednostranne. Dozvieme sa síce, že “mŕtve srbské deti, povraždení ľudia vo vlakoch…predstavovali pre pani Albrightovou „kolaterálne škody“ jej „humanitárnej“ agresie”, avšak už nič o tom, koľko albánskych detí a civilistov povraždili jednotky srbskej polície a armády (obetí v kosovskom konflikte bolo cca 13.000, z toho cca 10.000 Albáncov). Ďalej vieme, že “odtrhnutie Kosova…bez súhlasu OSN je ďalší medzinárodný zločin, ktorý by verní čitatelia zväzkov pani Albrightovej mali vziať na vedomie”, no to, aká bola obecná situácia kosovsko-albánskeho obyvateľstva pred r. 1999 a aké boli ohlasy na nenásilnú politiku Ibrahima Rugovu až do prevzatia iniciatívy UÇK, už v článku nenájdeme. Je chvályhodné, že p. Dvořák zmieňuje rôzne kontroverzie (údajný masaker v Račaku) a nekalosti (Albrightovej zapojenie do kúpy IPKa) medzinárodného spoločenstva, avšak je zároveň škoda, že svojou zaujatosťou pôsobí iba ako vyvažovateľ, nie ako objektívny analytik.

3) Čo z toho vyplýva?

Madeleine Albrightová, hoci v Srbsku strávila časť svojho detstva, nemá Srbov (aspoň tých dnešných) rada. Milošević bol pre ňu (v podstate oprávnene) vždy balkánskym mäsiarom, avšak do toho istého vreca hodila aj množstvo normálnych srbských občanov, ktorí sa nestotožňovali s jej zahraničnou politikou. Obhajovať vojenskú akciu spočívajúcu v útoku pozemných jednotiek z Maďarska na Belehrad je z politického pohľadu čírim šialenstvom; a označiť demonštrantov za “nechutných Srbov” je veľký diplomatický prešľap. Čoraz viac zahraničných komentátorov sa začína pritom prikláňať k názoru, že celý projekt nezávislého Kosova v jeho súčasnej podobe je fatálnym fiaskom (naposledy Der Spiegel, ktorý konštatuje, že misia EULEX už stála vyše miliardu eur a nepriniesla úspech, že rozmery organizovaného zločinu i korupcie sú stále veľké, súdnictvo je neefektívne a pod politickým vplyvom, a že Uroševac je síce najväčšie centrum obchodu s drogami na Balkáne, ale nikdy sa nepodarí zadržať väčšiu zásielku). Je však škoda, že ako argumentační protivníci politiky, ktorú prezentuje Albrightová, vystupujú ľudia, ktorí Srebrenicu predstavujú ako oslobodenie.

* Odvolací senát 16. novembra 2012 v prípade Gotovina et al. rozhodol o nevinne obžalovaných, čo v právnej rovine zároveň znamená, že ak aj k vojnovým zločinom dochádzalo, obžalovaní za ne neniesli zodpovednosť.