Ramush Haradinaj – zo Švajčiarska cez Haag nazad do Kosova

Haradinaj na plagáteVčera sa v Haagu zrodil v krátkom slede druhý verdikt, ktorý v Srbsku vyvolal výraznú antipatiu a posilnenie pocitu vlastnej viktimizácie. Po Antem Gotovinovi si oslobodzujúci rozsudok vypočul aj niekdajší veliteľ UÇK a neskorší kosovský premiér Ramush Haradinaj spoločne so svojimi dvoma “kolegami”. Hoci pre srbského prezidenta Nikolića oba verdikty znamenajú, že tribunál bol zriadený iba s cieľom súdiť Srbov, tieto prípady je potrebné vnímať v odlišnom svetle. Prípad Gotovina et al. bol z hľadiska priebehu procesu štandardným a nekontroverzným; kontroverzie vyvolalo až samotné rozhodnutie odvolacieho senátu, ktoré bolo vzhľadom na doterajšiu judikatúru ICTY pomerne prekvapivé (odvolací senát vo väčšine doteraz prejednávaných prípadov potvrdil základný verdikt o vine či nevinne, ale zároveň mohol pristúpiť k skráteniu či predĺženiu trestu v prípade uznania viny). Zdrojom napätia a spochybňovania verdiktu srbskou stranou tak bola odlišná aplikácia práva oboch súdnych panelov, ktoré prípad prejednávali. Prípad Haradinaj et al. je ale iný – tu podľa môjho názoru nezlyhal panel sudcov, ale ICTY ako inštitúcia na čele s prokuratúrou. Dôkazy, ktoré boli prokuratúrou prednesené, na odsúdenie nepostačovali ani v prvom procese, a situácia sa de facto zopakovala pri opätovnom prejednávaní. Bola to tak (ne)schopnosť prokuratúry vystavať prípad a zabezpečiť dostatočnú ochranu svedkov, ktorá viedla k predpokladanému oslobodeniu. Obhajoba si daný stav zrejme dobre uvedomovala; samotný Haradinaj bol v oboch procesoch oslobodený jednohlasne a nebolo pritom potrebné predvolať ani jedného svedka. V článku by som sa pritom rád zamyslel ani nie nad samotným verdiktom (ktorý bol logickým vyústením celého procesu), ale nad napĺňaním mandátu ICTY a obecným prístupom k údajným zločinom UÇK.

Haradinaj si počas vojny v r. 1999 spolu s Thaçim v Kosove vydobyl istú gloriolu nedotknuteľného bojovníka za slobodu, ktorý stál na čele albánskej rezistencie proti srbskej represii. V 90. rokoch žil v emigrácii vo Švajčiarsku, kde sa živil ako člen bezpečnostnej služby na diskotéke; neskôr sa vrátil domov s cieľom zapojiť sa do národnooslobodzovacieho boja. Okrem toho mal byť Haradinaj hlavou tzv. Metohijského organizovaného klanu operujúceho na západe Kosova. Po skončení vojny si založil stranu Aliancia za budúcnosť Kosova (AAK) a dostal sa až do premiérskeho kresla. Mnoho významných medzinárodných predstaviteľov v Kosove v ňom videlo garanta stability, zatiaľ čo nemenovaný člen britskej vojenskej misie Haradinaja obvinil z terorizovania jeho vlastných mužov a údajne nelojálneho lokálneho (albánskeho) obyvateľstva: „Keď sa k nemu dostali informácie istého charakteru, zmizol na dve hodiny a výsledkom bolo niekoľko mŕtvol v priekope.“

Keď bol na Haradinaja v marci 2005 vydaný zatykač, kosovský politik rezignoval zo svojho postu premiéra, predniesol patrioticky ladenú reč, v ktorej odmietol všetky obvinenia, a dobrovoľne odcestoval do Haagu. Tento krok bol v súlade s jeho imidžom, ktorý si počas krátkeho premiérskeho pôsobenia vybudoval – naučil sa angličtinu, zúčastňoval sa seminárov organizovaných EÚ a slovami nemenovaného európskeho diplomata „bol tým, ktorý sa pokúsil konflikty riešiť sprostredkovaním a diskusiou, snažil sa nebyť príliš radikálnym.“ Za svoju prácu v Kosove po vojne a pokojný odchod do Haagu si vyslúžil pochvalu od viacerých medzinárodných organizácií a think-tankov, vrátane International Crisis Group. Pre vtedajšieho šéfa UNMIKu Jessena-Petersena  Haradinajove obvinenie znamenalo “veľké prázdno”, a podľa vlastných slov bol osobne zarmútený, že nebude môcť ďalej pracovať s blízkym partnerom a priateľom (viď Carla Del Ponte – Chuck Sudetic: Madame Prosecutor, str. 295). Tieto vyjadrenia boli v kontexte obvyklého prístupu predstaviteľov medzinárodného spoločenstva voči osobám obvinených z vojnových zločinov mimoriadne pozoruhodné – aj keď teoreticky pripustíme pozitívny vklad Ramusha Haradinaja do postvojnovej kosovskej politiky, je ťažko predstaviteľné, že by sa napr. Radovan Karadžić po vojne v BaH zrazu „zmenil“, začal pôsobiť konštruktívne a zmierlivo a vysoký predstaviteľ v BaH by sa s ním po jeho obvinení a prevezení do Haagu lúčil podobne vrelými slovami. Hlava UNMIKu – špeciálny predstaviteľ Generálneho tajomníka OSN – sa verejne postavil na stranu Haradinaja v procese pred tribunálom, ktorý bol zriadený tou istou inštitúciou – OSN.

Krátko po Haradinajovom transfere do Haagu požiadal obvinený o možnosť dočasného prepustenia. V písomnom prehlásení Haradinaj vyhlásil, že nebude žiadnym spôsobom prichádzať do kontaktu s obeťami či svedkami, v čom ho podporilo niekoľko známych predstaviteľov medzinárodného spoločenstva v Kosove. Gen. Reinhardt videl Haradinaja nasledovne: „Je to muž, ktorému absolútne dôverujem a ktorého rady aktívne vyhľadávam. Je to politik s vynikajúcimi vlastnosťami, ktorý bude kľúčovým faktorom pre zmierenie rôznych etnických skupín v Kosove.“ Jessen-Petersen tribunálu napísal, že Haradinaj je „mužom s dynamickým vedením, silným odhodlaním a víziou, ktorý preukázal dôstojnosť a vyspelosť svojim rozhodnutím dobrovoľne sa vzdať.“ UNMIK prehlásil, že disponuje dostatočnými prostriedkami, aby garantoval Haradinajovu súčinnosť so všetkými podmienkami, ktoré by ICTY ohľadom možného dočasného prepustenia obvineného mohol určiť. Tento postoj bol pritom v prudkom protiklade so stanoviskom UNMIKu z r. 2003 (prípad Limaj et al.), keď podľa vlastného vyjadrenia UNMIK mal len limitované zdroje a vzhľadom na polohu Kosova by pre obvineného bolo pomerne jednoduché utiecť cez hory do nestabilného severného Albánska; ICTY taktiež Limajove dočasné prepustenie zamietol. Prokuratúra zmysluplne argumentovala, že okrem rizika úteku obvineného, ktorý vzhľadom na charakter obvinení v prípade uznania viny mohol očakávať vysoký trest, predstavoval Haradinaj signifikantnú hrozbu pre svedkov i obete, a že jeho samotná prítomnosť v Kosove by mohla množstvo svedkov odstrašiť od vypovedania. Prokuratúra logicky vychádzala z predošlých skúseností s procesmi s bývalými členmi UÇK v Kosove vrátane procesu s Haradinajovým bratom Dautom, kde bolo množstvo svedkov za nejasných okolností zavraždených. Tribunál však rozhodol, že neexistoval žiaden dôkaz, že by Haradinaj predstavoval po svojom prepustení akékoľvek nebezpečenstvo pre obete, svedkov, či iné osoby. Na obdobie 90 dní mu zakázal zúčastňovať sa verejných vystúpení a iných verejných politických aktivít, avšak tento zákaz za nevzťahoval na Haradinajovu účasť v organizačných aktivitách svojej politickej strany. Po uplynutí 90 dní bol zákaz efektívne zrušený, pričom sa tribunál odvolal na správu UNMIKu o očakávaných pozitívnych efektoch Haradinajovho angažovania sa v politických aktivitách a nastávajúcich rokovaniach o finálnom štatúte Kosova .

Jednalo sa o bezprecedentný krok zo strany ICTY – hoci dočasné prepustenie bolo štandardnou procedúrou u množstva iných obvinených, žiaden z nich nemal vo svojej domovskej krajine povolené politické pôsobenie. Už len tento samotný fakt je vo svojej podstate kontroverzný – je v podstate nemožné predstaviť si, že by napr. Šešelja či Karadžića tribunál dočasne prepustil, umožnil im vrátiť sa domov a povolil im politickú činnosť vrátane verejných vystúpení. Neurobil by to z tých istých dôvodov, ktoré mali zavážiť i v prípade Haradinaja – obete by sa cítili ponížené a svedkovia zastrašení. Najpodstatnejší je ale dopad na samotný priebeh procesu, keď pozícia prokuratúry do veľkej miery závisela práve od tých svedkov, ktorých Haradinaj mohol počas dvoch rokov na slobode nerušene ovplyvňovať. Carla Del Ponte sa celkom správne pýtala: “Ako môže byť presadzovaná vláda zákona, keď najvyššie postavení úradníci UNMIKu otvorene podporujú niekoho, kto je obvinený z najzávažnejších zločinov v medzinárodnom práve?“ Vo svetle skutočností, keď v centre Prištiny viseli plagáty zobrazujúce Haradinaja s citátmi Jessena-Petersena o jeho „vodcovských schopnostiach“, je patričnou otázkou, aká bola politická vôľa inštitúcií, ktoré za ochranu svedkov zodpovedali. Pre prokuratúru bolo Kosovo zrejme najťažším orieškom, keďže „im nikto nepomáhal, ani administratíva OSN, ani NATO.“

V apríli 2008 bol Haradinaj spoločne s Idrizom Balajom oslobodený; tretí obvinený Lahi Brahimaj bol odsúdený na šesť rokov. Obžaloba pociťovala zásadné problémy pri predvolávaní svedkov, ktorí mali podľa pôvodného zámeru svedčiť proti obvineným – jednalo sa napr. o Nasera Liku a Shefqeta Kabashiho; dôvodom bolo údajné nedodržanie podmienok zo strany ICTY. Ďalší potenciálni svedkovia sa svojich prípadných výpovedí nedožili – zo strany srbských médií sa objavovali náznaky, že až desať svedkov za rôznych okolností zomrelo, čo bolo následne tribunálom dementované ako nezodpovedné vyhlásenia. Člen tzv. Výboru pre obranu Ramusha Haradinaja Astrit Haraqija a redaktor prištinského denníku Bota Sot Bajrush Morina boli ICTY obvinení z tzv. pohŕdania súdom, keďže sa mali dopustiť zastrašovania chráneného svedka; Haraqija bol neskôr oslobodený a Morina dostal trest v trvaní troch mesiacov. Sudcovia v zdôvodnení rozsudku poskytli nasledovné vyjadrenie (odst. 6): „Súd sa stretával s výraznými ťažkosťami pri získavaní výpovedí od veľkého počtu svedkov. Veľa z nich uvádzalo strach ako hlavný dôvod pre odmietnutie svedectva a poskytnutia dôkazov. V tomto ohľade súd nadobudol silný dojem, že proces prebiehal v atmosfére, kde sa svedkovia cítili ohrození…Vzhľadom na tieto okolnosti súd využil všetky svoje možnosti, aby zaistil spravodlivý a promptný priebeh procesu, ako aj ochranu a dobrý stav svedkov… Súd sa však uzniesol, že prokuratúra prezentovala málo priamych dôkazov, ktoré by svedčili v prospech uvádzaného spoločného zločineckého zámeru…“ Ako vieme, prokuratúra sa proti vynesenému rozsudku odvolala a odvolacia komora rozhodla o opätovnom prerokovaní šiestich bodov obžaloby (oproti pôvodným 39) týkajúcich sa údajných zločinov v tábore UÇK v Jablanici. Prezident tribunálu Patrick Robinson v tejto súvislosti uviedol, že pôvodný proces bol „marený zastrašovaním svedkov a tribunál nebol schopný naplno vziať do úvahy rozsah zastrašovania.

Bohužiaľ, veľa sa nezmenilo. Haradinaj bol opäť dočasne prepustený, pričom argumenty ako “potenciálny efekt dočasného prepustenia na integritu procesu nebude významný” (odst. 22) vyznievali vo svetle predchádzajúcich problémov mimoriadne zvláštne, a to obzvlášť v situácii, keď samotný tribunál pripustil, že “dočasné prepustenie prispeje k výhražnej atmosfére pre svedkov a povzbudí v zastrašovaní” (odst. 21). Ako je možné prepojiť obe tvrdenia logicky dohromady, vie zrejme len sudca Moloto a spol. Z aktuálneho rozsudku je zrejmé, že minimálne k zločinom v tábore Jablanica dochádzalo, vzhľadom na absenciu dostatočného dôkazového materiálu však nebolo možné dokázať existenciu zločineckej skupiny, ktorej by bol Haradinaj členom. Výsledkom je teda oslobodenie a rozpačité postavenie prokuratúry, ktorá sa síce môže opätovne odvolať, avšak ak tak i učiní, vyhliadky na úspech sú skôr nepatrné. Situácia ohľadom dôkazov a svedkov sa nemá prečo zmeniť k lepšiemu, a ICTY obecne nepovažuje údajné zločiny kosovských Albáncov za prioritu. Séria občianskych vojen na Balkáne bola mimoriadne špinavá a hoci súhrnne najväčšieho počtu zločinov sa dopustili Srbi, je prinajmenšom zarážajúce, že za všetky zločiny, ktorých sa proti srbskému obyvateľstvu dopustila UÇK, a ktorých existenciu pripúšťajú i oslobodzujúce verdikty ICTY, bol dodnes odsúdený jediný kosovský Albánec – Haradin Bala na trinásť rokov. Počas svojej práce pre ICTY som sa v analytickom tíme stretol s množstvom kvalifikovaných ľudí zaoberajúcich sa zločinmi Srbov, Chorvátov, i Bosniakov, ale kosovských Albáncov už neskúmal nikto. Rozhodnutia oboch panelov o dočasnom prepustení svedčili o mimoriadnom podcenení aspektu ochrany svedkov, a spochybniteľná je i stratégia prokuratúry zameraná na dokazovanie existencie zločineckej skupiny, čo sa i v prípade Gotovinu ukázalo byť možno tým najťažším bremenom.

A čo sa teda stalo v Srbsku po zverejnení rozsudku? Niečo podobné, ako už niekoľko dní dozadu po prepustení Gotovinu, čiže frustrácia, tentokrát ešte znásobená. Naratív sa opäť niesol v očakávanej podobe zlučovania všetkých nepotrestaných zločinov nad Srbmi v Kosove s Haradinajovým oslobodením, čo síce z právneho hľadiska neobstojí, zároveň je však pokračujúca a zrejme už definitívna beztrestnosť páchateľov týchto zločinov faktom, a to poriadne trpkým. Okrem toho rozsudok ďalej prispel k zmiešavaniu politiky s právom, keď podľa podpredsedu vlády Vučića “oslobodenie Haradinaja dokazuje, že celý čas bola politika omnoho dôležitejšia, než právo a spravodlivosť.” Predseda parlamentu Stefanović doplnil, že “tribunál poslal správu, že je dovolené zabíjať Srbov” a niekdajší prezident Koštunica označil tribunál za “frašku a hanbu.” Haradinajovo oslobodenie však odsúdili i liberálnejšie osobnosti na srbskej politickej scéne; Rasim Ljajić napr. podotkol, že “rozsudok iba ďalej naruší dôveryhodnosť tribunálu a výrazne sťaží proces zmierenia v bývalej Juhoslávii.” Dokonca niekdajšia hovorkyňa Carly Del Ponte Florence Hartmann, ktorá v minulosti ICTY výrazne kritizovala za údajne laxný a pokrytecký prístup k obvineniam Srbov za genocídu v BaH, teraz označila rozsudok za porážku a “totálne zlyhanie systému medzinárodného práva.”, keď sa tribunál v otázke ochrany svedkov správal ako provinčný súd. John Dalhuisen z Amnesty International sa celkom oprávnene pýta: “Ak traja bývalí vysokí činitelia UÇK nie sú vinní, kto potom spáchal tie zločiny? Bude vôbec niekedy niekto za ne niesť zodpovednosť?

V Kosove vládne samozrejme eufória a nechýbajú vyhlásenia o tom, ako rozsudok potvrdzuje, že UÇK viedla spravodlivý a čistý boj. Presne túto rétoriku si osvojili tak prezidentka, ako aj premiér: “Tento verdikt je najsilnejším dôkazom, že UÇK bojovala za slobodu a nespáchala zločiny, za ktoré bola neférovo obvinená.” Haradinaj síce vo svojej autobiografickej knihe údajne uvádza, ako “likvidoval srbských policajtov a zabíjal civilistov”, no tieto akty sú väčšinou kosovskej spoločnosti chápané ako legitímny boj za slobodu a sebaurčenie; aj preto môže jeden z vítajúcich na prištinskom námestí skonštatovať, že “v živote nebol šťastnejší a Ramush Haradinaj je živou legendou.” Oslobodenie Haradinaja samozrejme vonkoncom neznamená, že by zločiny spáchané neboli, rovnako tak to, že by ich nemohla spáchať UÇK, a ako podotýka Nataša Kandić, je teraz na súdoch v Kosove, aby sa týmito zločinmi zaoberali. Bohužiaľ, doterajšia prax svedčí o mizivej pravdepodobnosti, že sa tak stane. Napr. v r. 2009 presunul EULEX všetkých 62 prípadov zločinov voči príslušníkom menšinových komunít v Kosove na lokálne súdy, kde zostávajú zahrabané a nikto sa nimi ďalej nezaoberá. Premiér Thaçi nedávno verejne označil rozhodnutie o opätovnom zadržaní svojho kolegu Limaja ako “neférové, neprijateľné a hanebné“, čo predstavitelia EULEXu komentovali ako nepatričnú politickú interferenciu do súdneho systému v Kosove. V krajine sa debatuje o novej vládnej koalícii, kde by sa Haradinaj stal premiérom a súčasný premiér Thaçi by sa posunul do úradu prezidenta. Čo takáto politická zostava hovorí o budúcom multietnickom Kosove, nezávislom súdnictve a vláde zákona, netreba hádam bližšie ilustrovať.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s