Albánski teroristi, červené barety a jeden monument

Pamätník v PreševeV južnom Srbsku stojí od novembra minulého roku pomník, ktorý pripomína pamiatku 27 padlých príslušníkov tzv. UÇPMB. Aby sme sa od tejto na pohľad triviálnej skutočnosti mohli posunúť ďalej, povedzme si najskôr v stručnosti, čo táto skratka vlastne znamená a aké je to žiť v tejto časti Balkánu.

Po ukončení konfliktu v Kosove v r. 1999 sa veľké množstvo príslušníkov Kosovskej oslobodzovacej armády zrazu ocitlo v slepej uličke. Organizácia bola oficiálne rozpustená, a od nástupníckej inštitúcie s názvom Kosovské ochranné zbory sa očakávalo prevažne plnenie relatívne neinšpiratívnych úloh typu zasahovanie pri živelných pohromách, či odmínovacie práce. Pre nezanedbateľnú časť mladých mužov aktívnych v rámci UÇK však takéto vyhliadky neboli práve vítané – časť považovala vytvorenie medzinárodného protektorátu v Kosove iba za počiatok ťaženia smerom k budúcemu veľkoalbánskemu štátu, časť sa nudila a každodenné vysedávania v kaviarňach v Prizrene či Ferizaji ju prestalo baviť, a časť bola zapojená do ilegálnych aktivít typu pašovanie rôznorodých komodít cez porózne hranice, čo je de facto súčasť každého vojenského konfliktu na Balkáne. Dôsledkom bolo prenesenie konfliktu cez hranice do južného Srbska, kde začala v r. 2000 pôsobiť tzv. Oslobodzovacia armáda Preševa, Medvedje a Bujanovca – odtiaľto skratka UÇPMB. Stratégia internacionalizácie konfliktu im však veľmi nevyšla – v Srbsku medzičasom padol Milošević a medzinárodné spoločenstvo nehodlalo naďalej tolerovať stupňujúce sa teritoriálne nároky etnických Albáncov v regióne. Srbská armáda dostala povolenie návratu do pohraničnej oblasti a Končuljská dohoda konflikt ukončila. Výsledkom bolo čiastočné zlepšenie podmienok pre albánske etnikum vrátane vytvorenia multietnických samospráv, spojenej albánsko-srbskej polície a nárastu albánsko-jazyčných médií, avšak bez územnej autonómie.

Južné Srbsko, resp. tzv. Preševské údolie, sa skladá z troch okresov, ktoré sú obsiahnuté v samotnom názve separatistickej albánskej armády UÇPMB. Tento región je obývaný väčšinou etnických Albáncov, ktorých celkový počet dosahuje približne 60.000 a napr. v samotnom okrese Preševo predstavujú cca 90% obyvateľstva. Oblasť je typickou ukážkou balkánskych negatívnych stereotypov – všadeprítomný úpadok, nezamestnaní mladí muži túlajúci sa po uliciach, a neomietnuté domy, ktorých majitelia sa tak vyhýbajú plateniu dane. Vzájomné vzťahy medzi srbskou a albánskou komunitou nie sú ideálne, avšak hlavný vplyv na ich prípadný rozvoj majú ekonomické faktory. Slovami niekdajšieho srbského podpredsedu vlády Nebojšu Čovića: „Vzájomná etnická nevraživosť je dôsledkom všeobecnej biedy a zaostalosti oboch komunít – albánskej i srbskej. Tamojší Srbi sú na tom ekonomicky a sociálne rovnako zle ako Albánci. Z dlhodobého hľadiska je jediným riešením ekonomický rozvoj.“ Obyvateľstvo oblasť kontinuálne opúšťa, keďže nevidí reálne vyhliadky na pozitívnu zmenu. Do r. 2009 lokálni albánski lídri bojkotovali svoju účasť v spoločných projektoch,  čo taktiež viedlo k stagnácii pri vypracúvaní efektívnych plánov pre pomoc regiónu. Nezamestnanosť sa síce oficiálne znížila z cca 27% v januári 2012 na 24% na konci roka, avšak napriek blízkosti hlavnej dopravnej tepny z Belehradu do Macedónska a neoficiálne hovorilo až o 60%. Zahraničné investície sa do údolia vonkoncom nehrnú, obávajúc sa prípadného zhoršenia bezpečnostnej situácie. Pre Belehrad je Preševské údolie miestom, kde akurát vybuchujú autá a pašujú sa drogy – ako vo svojej knihe Atentat na Zorana konštatuje srbský novinár Miloš Vasić, napr. časť Bujanovca Veliki Trnovac bol pre srbskú políciu dlhodobo nenavštíviteľným miestom; ak sa prekročila nepísaná hranica, nasledovala streľba. Na strane druhej, časť tamojších albánskych politikov  chápe situáciu tak, že celý región sa v konečnom dôsledku raz stane súčasťou Kosova a akákoľvek pomoc ponúkaná Belehradom by tak mala byť vnímaná s extrémnou opatrnosťou. Zhrnutie: Srbi tam veľmi žiť nechcú, ale aspoň môžu odísť smerom na sever, zatiaľ čo Albánci naivne dúfajú, že pripojenie regiónu k ekonomickej časovanej bombe s názvom Kosovo im prinesie zlepšenie životnej úrovne.

Keďže ale na Balkáne evidentne rola symbolizmu prestáva byť dostatočne v popredí, a už prešlo dosť času odvtedy, čo tréner chorvátskej futbalovej reprezentácie Štimac pozval čerstvo oslobodeného Gotovinu, aby počas najbližšieho stretnutia Srbsko-Chorvátsko urobil symbolický prvý výkop, je zrejme potrebné rýchlo sa k politike symbolov vrátiť. Srbskej vláde sa neveľmi páči, že v mestečku Preševo vzdávajú miestni Albánci hold padlým povstalcom pred zmieňovaným pomníkom, a nariadila tamojším úradom, aby pomník do utorka 15. januára odstránili. Srbské združenie vojnových veteránov v meste Prokuplje následne zorganizovalo demonštráciu, počas ktorej nazvali inštaláciu pomníka “aktom terorizmu“, zatiaľ čo kontrademonštrácia študentov v Prištine označila Srbov za fašistov a skandovala heslá ako “nedotýkajte sa mojich hrdinov”. Preševská samospráva nariadenie odmietla, keďže pamätník podľa drvivej väčšiny tamojších Albáncov symbolizuje legitímny boj albánskeho národa za sebaurčenie. Srbský minister spravodlivosti sa explicitne vyjadril, že ak k odstráneniu nedôjde, bude podaná žaloba na preševského starostu. Súčasne bola zmienená možnosť angažovania polície pri vynútenom odstránení pamätníka. K takému vývoju zatiaľ nedošlo a lokálni albánski politickí lídri vyjadrili odhodlanie bojovať o zachovanie pamätníka právnymi prostriedkami.

Z hľadiska bezpečnostnej situácie sa však vyskytol jeden zaujímavý úkaz. O svojej činnosti dali vedieť dve inštitúcie, ktorých existencia a aktivity boli v minulosti predmetom početných analýz a viac či menej podložených bezpečnostných hrozieb. Prvou bola tzv. Albánska národná armáda (AKSh) – hoci by to názov mohol evokovať, jedná sa o gerilovú skupinu zloženú z malého počtu príslušníkov UÇK a UÇPMB a nemá nič spoločné s Armádou Republiky Albánsko. Táto ozbrojená skupina mala síce vždy len obmedzený vplyv, avšak jej prítomnosť v minulosti do istej miery zradikalizovala albánsku politickú scénu v Preševskom údolí, keď sa lokálni politici obávali straty svojej podpory medzi obyvateľstvom, ktoré by sa mohlo primknúť k radikálom. AKSh je taktiež na americkej čiernej listine teroristických organizácií (áno, kedysi tam bola aj kosovská UÇK) a zasadzuje sa za zjednotenie Albánska, Kosova a ostatných území obývaných etnickými Albáncami do jedného štátu. Táto organizácia vydala prehlásenie, v ktorom oznamuje začiatok mobilizácie svojich členov pre účely boja proti srbským snahám o odstránenie pamätníka. Slovami údajného veliteľa AKSh, plukovníka Kaçaka: “Ideme do vojny proti Srbsku. Stále odmieta priznať, že Preševo, Medvedja a Bujanovac sú albánskym územím a že sa ich nikto nesmie dotýkať.” Samotní kosovskí predstavitelia však konfliktne pôsobiace prehlásenie odsúdili, dokonca poslanec hnutia Vetëvendosje, ktoré sa práve kompromisnou politikou nevyznačuje, na margo AKSh podotkol, že “verejné hrozby v médiach nie sú skutočnou reprezentáciou Albáncov.

Ako srbská odveta sa z hlbín internetu vynorili údajní členovia niekdajšej Jednotky pre špeciálne operácie (JSO). Táto oficiálna jednotka srbského ministerstva vnútra z obdobia Miloševićovho režimu známa ako červené barety bola dlhodobo vedená jedným z najznámejších srbských kriminálnikov Miloradom Lukovićom Legijom, a predstavovala de facto súkromný nástroj srbského prezidenta pre likvidáciu nepohodlných oponentov. Tešiac sa nedotknuteľnosti v pokrivenom právnom systéme Srbska deväťdesiatych rokov, jej príslušníci vykonali okrem iného vraždu niekdajšieho srbského prezidenta Stambolića, nevydarený dvojnásobný atentát na vodcu opozície Draškovića v Budve a na Ibarskej magistrále, a popritom priamo spolupracovali s notorickými gangstermi typu Dušana “Šiptara” Spasojevića. Následkom postupného strácania vplyvu po páde Miloševića ešte zosnovali (tentokrát úspešný) atentát na premiéra Đinđića, a následne bola jednotka oficiálne rozpustená; jej niekdajší veliteľ Legija si odpykáva 40 ročný trest, počas ktorého už stihol vydať desať patrioticky ladených kníh. Napriek tejto nie práve ideálnej histórii sa JSO stále teší v istom segmente srbskej spoločnosti podpore ako vlastenecké a “pravé srbské” zoskupenie patriotov, bojujúce proti Albáncom, moslimom a iným teroristom – ktovie prečo sa tento spoločenský segment významne prekrýva so sympatizantmi Miloševića a spol. Hoci množstvo bývalých členov JSO bolo zatknutých, zavraždených, či iným spôsobom odstránených, časť z nich je stále súčasťou iných silových zložiek štátneho aparátu. Nech už sú to bývalí členovia, či sympatizanti, každopádne niekto, kto sa za členov JSO vydáva, zverejnil oznámenie, že ak srbská vláda k odstráneniu pomníka nepristúpi, urobia tak oni sami, a zároveň vyzvali “patriotické organizácie, politické strany a jednotlivcov, aby sa pridali k akémukoľvek, i ozbrojenému, boju proti Albáncom.” Premiér Dačić označil prehlásenie za odpad a celkovo jeho význam bagatelizoval s odkazom na reálnu neexistenciu JSO.

Tieto spory vyznievajú na prvý pohľad banálne, a to obzvlášť pre ľudí “zo západu”. Predstaviteľ amerického ministerstva zahraničia už situáciu opísal ako “typickú balkánsku drámu” a vyzval srbské úrady, aby sa zaoberali “dôležitejšími vecami.” K tomu sa pripojil kosovský premiér Thaçi, ktorý označilzachovanie kultúrneho a historického dedičstva (čím mal zrejme na mysli sporný pomník) všetkých komunít za významnú povinnosť demokratických štátov.” Je pekné, že sa takto zmierlivo vyjadruje práve Thaçi – keď počas nepokojov v r. 2004 došlo k zničeniu veľkého počtu srbských kláštorov (čiže reálneho historického dedičstva v Kosove), znamenalo to preňho primárne poukážku na cestu k nezávislosti. Každopádne však nie je namieste situáciu podceňovať. Južné Srbsko dlhodobo patrí medzi rizikové oblasti západného Balkánu, kde akýkoľvek unáhlený zásah z pozície moci môže viesť výhradne k eskalácii napätia. Lokálny parlament v Preševe urýchlene prijal rozhodnutie, ktorým by malo dôjsť k legalizácii pamätníka v súlade so srbskými zákonmi. Oblasť sa v posledných dňoch hmýrila novinármi, ktorí boli pripravení fotiť bizarnú situáciu, keď sa jeden bezvýznamný pomník stane predmetom násilných incidentov. Doposiaľ sa tak nestalo, a zostáva len dúfať, že obe strany nájdu kompromisné riešenie. Preševské údolie má a ešte dlho bude mať množstvo závažných problémov a nie je vylúčené, že sa konflikt z r. 2000-2001 môže obnoviť – je tak mimoriadne dôležité, aby tých príčin bolo čo najmenej.

———-

Aktualizácia 21.1.2013 – srbská strana dodržala svoje varovania a v nedeľu 20. januára pomník odstránila. Pri akcii sa nestretla so žiadnym odporom; lokálni Albánci sa neskoršie zhromaždili na mieste pomníka a zapálili tu sviečky. Pokojný priebeh však nemali následné udalosti v Kosove, kde došlo k zničeniu niekoľkých srbských hrobov a jedného vojnového pamätníka.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s