Najbližšie majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii privítajú dve mužstvá z bývalej Juhoslávie – okrem suverénneho víťaza našej kvalifikačnej skupiny Bosny a Hercegoviny to bude aj tím Chorvátska, ktorý si ešte niektorí pamätajú z vydareného účinkovania na MS v r. 1998. Vtedy Šuker a spol. obsadili vynikajúce tretie miesto, keď v zápase o bronz zdolali hviezdami nabitý káder Holandska. Chorváti už síce medzičasom ustúpili z týchto pozícií, avšak futbalisti ako Mandžukić z Bayernu či Modrić z Realu Madrid by mohli byť zárukou, že ani o rok sa vo svetovej konkurencii Chorvátsko nestratí.
Postup do Brazílie si Chorváti vybojovali až v barážovom dvojzápase proti Islandu, a hoci boli papierovými favoritmi, až druhý zápas na záhrebskom štadióne Maksimir definitívne rozhodol o víťazovi. Práve vtedy sa zrodila kontroverzia, ktorá viedla dokonca až k petícii proti účasti Chorvátska na záverečnom šampionáte. Reč je o chorvátskom obrancovi Šimunićovi, ktorý po víťaznom zápase znamenajúcom postup skandoval spoločne s fanúšikmi na tribúnach pozdrav „Za dom spremni“, ktorý je spájaný s neslávnym obdobím vojnového fašistického chorvátskeho štátu. Pre porovnanie – ide o veľmi podobnú repliku, ako slovenský variant „Na stráž!“ Šimunić, ktorý sa narodil chorvátskym emigrantom v Austrálii, spočiatku svoju akciu obhajoval s poukázaním na to, že iba demonštroval svoju lásku k chorvátskej vlasti, a že „tí, ktorým takéto pokriky vadia, by si mali preštudovať históriu.“ Nasledovala však pokuta 25.000 kún (okolo 3.000 eur) a riešenie jeho prípadu disciplinárnou komisiou. Je pravdou, že tento pozdrav je v chorvátskej historiografii známy už od polovice 16. storočia, keď Nikola Šubić Zrinski bránil mesto Szeged od tureckých útokov, avšak nepochybné je tiež to, že ustašovský fašistický režim jeho používanie významne zdiskreditoval.
Problémom chorvátskej spoločnosti však nie je Šimunić, ale skôr tisíce ľudí na tribúnach, ktorí spolu s ním Za dom spremni skandovali, a ďalšie desaťtisíce, ktorí toto počínanie verejne obhajujú. Obzvlášť vo futbalovom prostredí sa pohybuje veľké množstvo obdivovateľov NDH, Pavelića a vojnovej chorvátskej štátnosti (koniec koncov, v okolitých krajinách je situácia podobná, keď tvrdé jadro belehradských futbalových klubov bolo spájané so srbskými paramilitárnymi jednotkami páchajúcimi etnické čistky v Chorvátsku a BaH v 90. rokoch). Dokonca na najvypätejšom zápase chorvátskej ligy 1. decembra 2013 medzi Dinamom Záhreb a Hajdukom Split, ktorých fanúšikovia sú inak nepriatelia na život a na smrť, oba tábory spoločne pokrikovali nielen Za dom spremni, ale aj Ubi Srbina (preklad zrejme nie je potrebný). O celej tejto situácii napísal pre denník Jutarnji list veľmi zaujímavý článok chorvátsky spisovateľ Boris Dežulović, ktorý tu následne preložený a s menšími úpravami prikladám. Text sa venuje primárne futbalu, ale jeho prečítanie môže byť prínosom i pre nefutbalovo založených čitateľov, keďže futbal je v danom prípade skôr alegória širších spoločenských vzťahov.
Bola to posledná streda tej zimy, dva dni pred začiatkom jari, keď v Splite vytryskol ohňostroj – Frane Matošić si pripísal hattrick, jeho brat Jozo pridal ešte gól a Hajduk porazil svojho mestského rivala 9:0. Výsledkom bol so štrnástimi víťazstvami a jednou jedinou porážkou presvedčivý titul vo vtedajšej chorvátskej Bánovine. „Bijeli“ (klubové pomenovanie Hajduka) boli opäť raz na vrchole, keď s bratmi Matošićmi, Sobotkom (český útočník, ktorý do Splitu prišiel z pražskej Slávie), Kacijanom a ďalšími boli pripravení po dlhých dvanástich rokoch vrátiť titul majstra Juhoslávie do Splitu: ako majstri Chorvátska sa spoločne s dvoma záhrebskými klubmi Građanski a Konkordija, ktorí skončili druhí a tretí, kvalifikovali na finálový celojuhoslovanský turnaj a netrpezlivo čakali na prvý zápas so slovinským šampiónom NK Ljubljana. Toto stretnutie sa už ale nikdy neodohralo.
Už nasledujúci utorok podpísala v Belehrade juhoslovanská vláda vstup Juhoslávie do tzv. Paktu troch, nasledoval štátny protifašistický prevrat a vzápätí nemecká invázia do krajiny, ktorá znamenala definitívny koniec prvej Juhoslávie. 10. apríla potom Slavko Kvaternik v Záhrebe prehlásil vznik Nezávislého chorvátskeho štátu (NDH), a o päť týždňov nato Ante Pavelić v Ríme podaroval Mussolinimu Dalmáciu s v podstate všetkými priľahlými ostrovmi. Áno, aj so Splitom, ktorý sa na dalmátskom pobreží tiež nachádza. Len málokto si ešte mohol dovoliť myslieť na futbal.
Mestské derby v už spomínanú stredu, 19. marca 1941, sa tak stalo posledným oficiálnym zápasom dvoch splitských klubov. Vedenie RNK Split na znak protestu proti okupácii klub čoskoro rozpustilo a druhý klub Hajduk odohral ešte niekoľko priateľských stretnutí, až kým talianska vláda nerozhodla o povinnosti všetkých klubov pokračovať v lige pod gesciou fašistickej strany. Vedenie, spoločne s hráčmi, takýto postup odmietli. A tak bol to leto rozpustený i Hajduk.
Societa Calcio Spalato
V auguste sa de facto celá ekipa RNK prihlasuje do Prvého splitského partizánskeho oddielu, čo zároveň znamená aj ich následný neblahý koniec, o ktorý sa postarala ustašovská vojenská mašinéria neďaleko Sinja. K partizánom čoskoro odíde i významná časť hráčov aj vedenia Hajduka, ktorý dokonca odmietol takú ponuku Talianov, aká sa obvykle veru neodmieta – hrať prvú taliansku futbalovú ligu. Taliani tak museli hľadať náhradné riešenie; z ničoho založili nový umelý klub Societa Calcio Spalato a štadión pomenovali po vodcovom synovi Campo Sportivo Bruno Mussolini.
O dva roky nato, po talianskej kapitulácii, ustašovská vláda túžila po obnove Hajduka a jeho začlenení do ligy NDH, avšak tento pokus sa skončil mimoriadnym nezdarom. Ani jeden niekdajší člen Hajduka nebol ochotný pristúpiť na takýto spôsob návratu klubu do súťažného futbalu. Futbalový zväz NDH dokonca usporiadal dva turnaje s účasťou už spomínaných záhrebských klubov Građanski a Konkordija, ktorých výťažok mal byť použitý na obnovu splitského klubu spoločne s finančným príspevkom zväzu v hodnote 20.000 kún. Problém bol, že tieto peniaze nemali adresáta, jednoducho ich nemali komu dať.
Klub bol nakoniec skutočne obnovený, avšak podľa mierne odlišného scenára, než aký si predstavovali Pavelićovci. Na ostrove Vis vznikol obnovený Chorvátsky športový klub Hajduk, ktorý čoskoro ako tím Národno-oslobodeneckej armády Juhoslávie zahájil svoju účasť v jedinečnom a unikátnom športovom dobrodružstve druhej svetovej vojny. Ďalší rok a pol Hajduk precestuje okolo tridsaťtisíc kilometrov, navštívi sedem krajín na troch kontinentoch, a odohrá deväťdesiat futbalových zápasov. Víťazstvo si na svoje konto pripíše v sedemdesiatich štyroch.
Zápas roku 1944
Vrcholom bol famózny zápas 23. septembra 1944 proti vojnovej reprezentácii Veľkej Británie, ktorá sa odohrala v Bari pred vyše štyridsiatimi tisícmi divákov. Išlo o suverénne najväčšiu športovú udalosť vo vojnovej Európe. Britský tím disponoval silným kádrom, rozhodne nešlo o nejaký druhotriedny výber. Medzi jeho hráčmi boli také esá, ako hviezda predvojnovej anglickej ligy z Arsenalu Bryan Jones, vicemajster Anglicka James Murphy z West Bromwich Albion, Andy Beatty a Tom Finney z vtedy silného Prestonu, Jimmy Rudd z Manchesteru City, ako aj slávny Stan Cullis, wolverhamptonská legenda, po ktorom sa ešte i dnes nazýva tribúna štadióna Molineux. Cullis sa preslávil v máji 1938 v poslednom predvojnovom zápase Anglicka, v ktorom jeho tím uprostred Berlína pred stotisíc divákmi a Adolfom Hitlerom v čestnej lóži porazil Nemecko 6:3. Pritom v tomto zápase vôbec nehral – keďže ako jediný z hráčov odmietol pozdraviť Führera zdvihnutou pravačkou, ako to nariadila britská vláda s cieľom udržať dobré britsko-nemecké diplomatické vzťahy, bol ešte v šatni z tímu vylúčený.
Nacistickí sponzori
„Bijeli“ sa tak v Bari zapísali na mapu futbalovej Európy, presne tam, kde už dlho svietili mená Realu, Barcelony, Milána, Juventusu, Bayernu, Olympique Marseille, Ajaxu a ďalších velikánov. Avšak ani jeden z týchto klubov nebol schopný urobiť taký krok, aký urobil Hajduk: ani jeden neodmietol hrať podľa pravidiel novej, nacistickej Európy.
Ani Barcelona neodmietla hrať v španielskej lige, keď jej generál Franco zakázal používať katalánsky jazyk, či katalánske farby na erbe. Dokonca sa mal jej hráčom vyhrážať smrťou, ak nepustia finále španielskeho pohára proti Realu rozdielom desiatich gólov (zápas naozaj skončil 11:1 pre Real). Milánsky Inter, pôvodne proletársky klub, hrával taliansku ligu i potom, čo mu Mussolini odobral slávne meno a prekrstil ho na Societa Sportiva Ambrosiana. Ani veľký Bayern nevystúpil z bizarnej Hitlerovej Gauligy, keď bol jeho legendárny tréner Kurt Landauer, s ktorým získali prvý historický titul, deportovaný do Dachau pre svoj židovský pôvod; ani Schalke 04 nemalo problém so svedomím, keď – ako symbol „nového Nemecka“, pred ktorým zomierali od strachu všetky kluby Tretej ríše – neprehralo ani jeden zápas dlhých osem rokov v období 1935 až 1943. Ani slávny Ajax neodmietol hrať v okupovanom Holandsku, ani marseillský Olympique sa v poníženom Francúzsku nepostavil na odpor. V máji 1945, na poslednom stretnutí svojho veľkého vojnového turné, to nebol ani Marseille, ani Paríž či Lyon, ale malý splitský klub, ktorý obdržal čestný titul Slobodného Francúzska v mene generála De Gaulla.
Olympique, Ajax, Inter Miláno, Bayern či Barcelona by dnes za takúto biografiu dali zrejme mnoho. Za to, že by sa v ich klubovej histórii dnes, po uplynutí sedemdesiat rokov, uvádzalo, ako začiatkom vojny odmietli hrať maškarádu v Dučeho, Führerovej, či nejakej inej smiešnej kolaborantskej lige, ako sa miesto toho pridali k hnutiu odporu a drali trávniky v severnej Afrike či oslobodenej Európe, zatiaľ čo ostatní velikáni „sa pchajú do zadku svojim nacistickým sponzorom.“ Dnes by tak pred ich štadiónmi stáli pomníky tejto neobyčajnej, hrdej zostave, preriedenej vojnou, maláriou i morskými búrkami; natočili by o nich už dávno celú zbierku patetických filmov, mladý Jean-Paul Belmondo by hral Frana Matošića, a fanúšikovia by na výročia tých historických dátumov pripravovali veľkolepé choreografie zosmiešňujúce Hitlera a jeho lokajov.
Bohužiaľ, Hajduk a jeho fanúšikovia takými nie sú.
Odstránené hviezdy
Keď pred piatimi rokmi Pierre Boursot, riaditeľ veľkej francúzskej banky Société Générale, ktorá je zároveň vlastníkom Splitskej banky, v slávnostnom salóniku splitského štadióna podpísal sponzorskú zmluvu s Hajdukom v hodnote dvoch miliónov eur, hostitelia ho odprevadili na zvyčajnú obhliadku trofejnej sály, kde sa chválili vitrínami plnými pohárov, plakiet a medailí. Boursot prechádzal trofeje s obvyklou formálnou zdvorilosťou, až kým nezbadal v rohu miestnosti nezvyčajnú starú plaketu s podpisom Charlesa de Gaulla. Zvedavému hosťovi bola v krátkosti ilustrovaná história tohto suveníru z druhej svetovej vojny, a on zostal v úplnom šoku. „Ak by ste mi toto tu ukázali pred podpisom zmluvy“, povedal údajne Boursot, „dostali by ste omnoho viac, než dva milióny.“
Z nejakého dôvodu, ktorý je pritom zvedavým hosťom len ťažko vysvetliteľný, sa totiž Hajduk akoby za túto epizódu svojej storočnej histórie hanbí. Vlastne, podobne, ako aj zvyšok Chorvátska. Z neznámeho dôvodu sa Hajduk – opäť podobne, ako aj zvyšok Chorvátska – zrieka svojho jediného európskeho titulu.
Sedemdesiat rokov nato tak Hajduk zo svojej trofejnej sály odstráni veľkú fotografiu legendárneho zápasu v Bari a vytlačí kalendáre s retušovanými fotografiami hráčov bez hviezdy na dresoch. Fanúšikovia na vrchole historickej schizofrénie mávajú vlajkami s hákovým krížom, oblečení sú pritom v čiernych tričkách s nacistickým orlom a nápisom “Hajduk Jugend”. Nakoniec, bolo to len pred niekoľkými dňami – sedemdesiat rokov, odkedy malý, no hrdý Hajduk odmietol stať sa okrasou Mussoliniho a Pavelićovej ligy – keď sa splitským štadiónom ozýval pokrik “Ajmo, ustaše!”, celá severná tribúna vysoko dvíha pravice a kričí “Za dom!”, polovica východnej tribúny pohyb opakuje a odpovedá – “Spremni!”.
Čo by dal Benito za to, aby v 1941. roku mal taký klub a takých fanúšikov! Nikto by mu viac nemohol rozprávať, že Dalmácia nie je talianska: len ťažko by mohol ukryť slzu radosti, keď by Torcida (pomenovanie splitských fanúšikov) na Campo Sportivo Bruno Mussolini salutovala s pravicami vo vzduchu a skandovala meno svojho Dučeho.
Vráťte sa k Benitovi
Nie je tak vonkoncom jasné, prečo sa vôbec Hajduk stále volá tak, ako sa volá, ani prečo Torcida dnes fandí klubu s takouto „hypotékou“. Musí to byť naozaj strašné trápenie, keď vedenie Hajduka ukazuje sponzorom plaketu čestného klubu Slobodného Francúzska, a naozaj veľký vnútorný boj, keď chlapci zo severnej tribúny musia držať palce klubu, ktorý kedysi zradil vodcu Pavelića – klubu, ktorý bol vďaka tomu dlhé roky označovaný ako partizánsky a antifašistický.
Práve preto by bolo bývalo omnoho jednoduchšie v deväťdesiatom prvom takýto Hajduk jednoducho rozpustiť a obnoviť ho pod nejakým iným menom. Napr. HNK Ustaša. Dnešní fanúšikovia by takémuto klubu mohli fandiť bez zmiešaných pocitov, s čistým srdcom a zdvihnutou pravačkou.
Netrápte sa tak, odhoďte raz a navždy toto ťažké bremeno. Nechajte Hajduk nám, ktorí s ním nemajú problém, nechajte nám jeho neželanú históriu i neželané trofeje, nechajte nám bratov Kalinternovcov, aj bratov Matošićovcov, aj Tomislavu Ivića a titul majstrov Európy 1944/45. Vezmite si Dučeho, Societu Calcio Spalato aj Campo Sportivo Benito Mussolini, a tam dvíhajte ruky. Vráťte sa naspäť do štyridsiateho tretieho, zoberte si dvadsaťtisíc od zväzu NDH a skladajte svoj klub spolu s dvadsiatimi členmi mladých ustašovcov – ak vás to zaujíma, presne toľko členov vtedy v Splite, v meste so 43.000 obyvateľmi, mala ustašovská mládež. Hrajte si Pavelićovu ligu, dvíhajte ruky „za dom spremni“ a kričte „Ajmo, ustaše!”. Tam s vami budú aj nacistickí bratia z SS divízie Prinz Eugen, ktorí s rovnako zdvihnutou rukou v tú jar pozabíjali vašich starých otcov a matky okolo Sinja. Nechajte Hajduk na pokoji, niekto vás totiž kruto oklamal: toto nie je váš klub.
O Balkáne 