Z obhajcov Thaçiho a spol. podnikatelia

Už v r. 1999 sa obzvlášť medzi odporcami západnej intervencie v Kosove objavovali názory, že predstaviteľom NATO ani tak nejde o zastavenie porušovania ľudských práv kosovských Albáncov, ale primárne vidia možnosť ekonomického prieniku do regiónu. Spojeneckej operácii Allied Force predchádzali známe rokovania v Rambouillet, kde srbská delegácia odmietla podpísať predložený mierový plán a následne bola označená za hlavného vinníka diplomatického neúspechu. Z odstupom času sa už dá pomerne presvedčivo argumentovať, že Rambouillet bolo diplomatickým fiaskom a navrhovaný dokument zámienkou pre neskoršiu vojenskú akciu. Náš súčasný veľvyslanec v Sarajeve Miroslav Mojžita sa k rokovaniam vyjadril nasledovne: „Vznikol dojem, že Američanom nejde o politické riešenie, ale o rozmiestnenie svojich vojsk v priestore. Príchod zahraničných vojsk bez dohody, ktorá vylúči budúce referendum, by nepodporila žiadna politická sila v Srbsku. Ak by sa tak stalo, bolo by to novodobým prejavom Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity… V tomto prípade je však manévrovací priestor nulový, nie pre Miloševića, ale pre štát ako suverénnu entitu.“ S týmto názorom sa stotožnili rôzni predstavitelia medzinárodného spoločenstva, ako napr. Henry Kissinger, britský minister obrany Lord Gilbert, či veliteľ UNPROFORu gen. Nambiar. Dôvodom, pre ktorý Srbi v Rambouillet odmietli spolupracovať, bol tzv. Dodatok B, ktorý predpokladal voľný a neobmedzený pohyb jednotiek NATO na celom území niekdajšej SRJ (čiže nielen Kosova), čo sa dalo pokladať za cudziu okupáciu krajiny hradenú z rozpočtových prostriedkov SRJ.

Mierový plán z Rambouillet však okrem uvádzaných vojenských špecifikácií obsahoval i pasáže venované exkluzívne otázkam ekonomického rozvoja Kosova. Tu bolo požadované vytvorenie „ekonomiky voľného trhu“ a privatizácia štátnych podnikov. V danom období predstavovala SRJ slovami britského žurnalistu Neila Clarka „poslednú ekonomiku strednej a južnej Európy, ktorá nebola kolonizovaná západným kapitálom“ – nebola členom IMF, Svetovej banky, WTO ani Európskej banky pre obnovu a rozvoj a prevládajúcou formou vlastníctva (cca 75%) bolo stále kolektívne, resp. družstevné vlastníctvo, zavedené počas trvania SFRJ. Samozrejme sa dá samotná efektivita tohto typu ekonomickej politiky významne spochybniť. Dnešné Srbsko je jednou z posledných krajín Európy, kde je relatívne veľké množstvo priemyselných podnikov, hotelov, reštaurácií a iných inštitúcií stále vo verejnom vlastníctve. Veľké hotely vlastnené štátom tu zívajú prázdnotou a zúfalo potrebujú rekonštrukciu. V týchto inštitúciach existuje prezamestnanosť a ich ekonomická výkonnosť je žalostná. Zároveň je však minimálne sporné, či má byť ekonomická politika štátu predmetom ustanovení v mierovej dohode. Už začiatkom roku 1999 kritizoval v Davose britský premiér Tony Blair belehradský režim za „zlyhanie pri implementácii ekonomickej reformy“ a i vo svetle bombardovania, počas ktorého bolo zasiahnutých 372 štátnych priemyselných podnikov, sa dá uvažovať o dodatočných motiváciach západu „preniknúť“ do juhoslovanského, resp. kosovského ekonomického priestoru.

Vojenský konflikt v Kosove a následná medzinárodná správa regiónu do oblasti priniesli veľké množstvo rôznych predstaviteľov medzinárodného spoločenstva. Dnes sa istá časť z nich do Kosova vracia s jasným cieľom – rozvíjať tu svoje vlastné podnikateľské plány. Najzaujímavejšie oblasti, v ktorých sú tieto osoby obchodne aktívne, sú zrejme stavebníctvo, pohonné hmoty a telekomunikácie. A zrejme najznámejšou politickou persónou, ktorá je s dianím v Kosove spájaná a dnes sa v regióne opätovne angažuje, je niekdajšia americká ministerka zahraničia Madeleine Albright. Politička s českými koreňmi sa nikdy netajila svojou animozitou voči Miloševićovi (kosovský konflikt vždy vnímala ako boj dobra so zlom a o Miloševićovi hovorila v súvislosti s „horormi biblických rozmerov“) a sympatiami voči rôznym predstaviteľom UÇK vrátane neskoršieho premiéra Thaçiho. Po jej odchode z vysokej politiky si v r. 2001 založila konzultačnú firmu Albright Group LLC, ktorá „pomáha firmám a iným organizáciam po celom svete dosahovať svoje strategické ciele“. Okrem nej sú s firmou spájaní napr. Sandy Berger (poradca prezidenta Clintona o.i. počas bombardovania SRJ v r. 1999), či James C. O’Brien (Clintonov špeciálny vyslanec pre Balkán). O’Brien mal zároveň podľa zdroja srbských novín Večernje Novosti v počiatkoch fungovania firmy vybaviť možnosť využívania infraštruktúry KEK (Kosovská energetická korporácia). V r. 2004 získala Albright Group lukratívnu zákazku od kosovského telekomunikačného operátora Ipko Net, keď firma začala pôsobiť v úlohe zvláštneho poradcu pre domáce i zahraničné operácie, a taktiež obdržala 5% akcií firmy. Ipko Net bol neskôr predaný slovinskému Telekomu za údajne nie celkom transparentných podmienok, keď mala byť hodnota firmy umelo navýšená o 20 miliónov eur, z čoho Albright Group pochopiteľne finančne profitovala. V uplynulých dňoch sa objavili správy, že ministerkina spoločnosť má záujem i na odkúpení Kosovských pôšt a telekomunikácií.

O privatizácii tohto štátneho podniku sa v Kosove hovorí ako o podniku storočia. Predaj 75% akcií, ktorý je údajne na spadnutie, by mal štátnemu rozpočtu priniesť cca 300-400 miliónov eur. Kosovská vláda dostala zatiaľ ponuky od ôsmich firiem, avšak neoficiálne sa ako o najpravdepodobnejšej možnosti opäť hovorí o výhre spoločnosti Madeleine Albright. Kúpa kosovského Telekomu je pritom slušnou investíciou – disponuje vyše miliónom predplatiteľov v mobilnej sieti a ďalšími sto tisíc užívateľmi pevných liniek. Súťaž pritom už raz prebehla, zúčastnil sa jej rakúsky i chorvátsky Telekom, Chorváti dali najvýhodnejšiu ponuku, avšak nakoniec sa za nevyjasnených okolností rozhodli od obchodu odstúpiť – vedúci predstavitelia kosovského štátneho podniku boli obvinení z korupcie a nekalých finančných operácií, čo zahraničného investora evidentne odradilo. Minister hospodárstva Besim Beqaj pochopiteľne akékoľvek nepriame zvýhodňovanie amerických uchádzačov poprel: „Sme veľmi spokojní, že Američania sa taktiež zapojili, a istotne je len v ich rukách, či uspejú, alebo nie. To závisí od toho, nakoľko budú naplnené technické i finančné kritériá, pretože koniec koncov i Madeleine Albright i všetci naši európski priatelia pracujú spoločne s nami, aby sme vytvorili štát, kde vládne právo.“ Prezident Americkej obchodnej komory v Kosove dokonca tvrdí, že v krajine je nedostatok amerických investícií, keďže im často nevyhovujú podmienky, ktoré na kosovskom trhu vládnu. Toto je síce možné, avšak zároveň je len ťažko poprieť nadštandardné vzťahy medzi čelnými kosovskými politikmi a niekdajšími vedúcimi predstaviteľmi krajín NATO, ktorí sa na dnešnej kosovskej nezávislosti najviac podpísali.

Ďalšou zaujímavou osobou v rade perspektívnych podnikateľov v Kosove je gen. Wesley Clark, niekdajší hlavný veliteľ síl NATO v Európe. Clark momentálne riadi kanadskú energetickú korporáciu Envidity a od kosovskej vlády žiada o vydanie licencie na prieskum zásob hnedého uhlia v západnej časti krajiny. Clarkova firma sa zaoberá hlavne alternatívnymi zdrojmi energie, a tak sa v jej zornom poli ocitajú rôzne opustené bane lignitu, ktorý nie je rentabilné ťažiť konvenčnými postupmi. V Kosove sa nachádzajú piate najväčšie zdroje hnedého uhlia na svete (cca 14 miliárd ton), pričom Clark zamýšľa inovatívnymi technickými postupmi vyrábať z neho syntetickú naftu. Envidity má podľa kosovských médií záujem vyrábať sto tisíc barelov syntetického tekutého paliva denne a investovať do celého projektu 8 miliárd USD. Jedná sa o postup, pri ktorom je uhlie miešané so skvapalneným plynom, pričom vzniknutý produkt je použiteľný pre výrobu elektriny, plastov i umelých hnojív. Táto technológia je však údajne nedostatočne preskúmaná a z ekologického hľadiska problematická. Chorvátske noviny Jutarnji List dokonca hovoria o „ekologickej bombe“, ktorú sa bývalý generál tentokrát chystá zhodiť na Kosovo.

V danom kontexte sa často hovorí o tom, že tí americkí predstavitelia, ktorí v minulosti vo veľkej miere napomohli Kosovu zbaviť sa srbskej správy, majú v súčasnosti v krajine automaticky otvorené dvere pre akékoľvek obchodné aktivity. Clark, Albright a ďalší sú v Kosove mimoriadne populárnymi osobnosťami, a v rozpore s obvyklými postupmi (keďže sa jedná o stále žijúce osoby) sú po nich pomenúvané ulice i námestia. Veľvyslanectvo Spojených štátov v Prištine patrí medzi kľúčové poradné inštitúcie pri výkone každodennej politiky, vplyv USA je v Kosove neporovnateľný s akoukoľvek inou krajinou, a keďže napr. Albright má so súčastnou Obamovou administratívou blízke vzťahy, niet sa čo diviť, že je pri podnikaní zvýhodňovaná. Srbský politológ Dušan Janjić tu dodáva, že zahraniční diplomati strávili v Kosove veľa času, disponujú informáciami z prvej ruky, a využívajú tak všetky možnosti, ktoré majú k dispozícii.

Pritom sa jedná o korupčné prostredie porovnateľné skôr s blízkym Východom, než s obvyklými postupmi v Európe. Chorvátske média v danej súvislosti uvádzajú, že napr. americká stavebná firma Bechtel, ktorá napr. realizovala výstavbu diaľnice od albánskej hranice do Prištiny, v praxi nemá v kosovskom prostredí konkurenciu, a už dnes je jasné, že bude stavať i ďalšiu diaľnicu z Prištiny do Skopje. S touto korporáciou je spájaný i súčasný americký veľvyslanec Christopher Dell. Jutarnji List ďalej doslova tvrdí, že „v konkurencii Albright či Clarka nemajú reálnu šancu ani Chorváti, ani nikto ďalší.“ Posledný štátny tajomník srbského Ministerstva pre Kosovo a Metohiju Oliver Ivanović dokonca vyhlásil, že americkí diplomati a politici v podstate nemajú záujem na tom, aby sa z Kosova stal právny štát, keďže v momentálnom prostredí chaosu a korupcie majú pred ostatnými potenciálnymi investormi jednoznačnú výhodu. Tieto vyjadrenia však zrejme treba brať s istou rezervou, keď je treba rozlišovať lobing a korupciu na jednej strane, a cielené pokusy o destabilizáciu štátu na strane druhej. Keď sa rozhodne o privatizácii kosovského Telekomu, či o výstavbe diaľnice Skopje-Priština, uvidíme, nakoľko boli niektoré podozrenia vyslovené v tomto článku pravdivé.

Premiér ateista v katolíckom Chorvátsku

25. júna oslavujú Chorváti deň štátnosti – jedná sa o dátum, keď Chorvátsko v r. 1991 formálne vyhlásilo nezávislosť. V krajine sa odvtedy stalo tradíciou, že vedúci politickí činitelia v tento deň navštívia kostol a zúčastnia sa slávnostnej svätej omše. Všetci doterajší chorvátski prezidenti i premiéri sa touto tradíciou riadili, čo v krajine, kde sa 90% obyvateľstva hlási ku katolíckej viere, nie je veľkým prekvapením. Nový chorvátsky premiér Zoran Milanović (iba druhý sociálno-demokratický premiér v novodobej chorvátskej histórii) však do kostola nešiel, čo sa stretlo s kritikou katolíckeho kléru. Biskup Vlado Kosić zo Sisaku sa počas svojej kázne dokona vyjadril , že premiér úmyselne propaguje ateizmus.

Milanović pokladal svoju účasť na omši za pokryteckú; ako neveriaci nevidel v tomto kroku zmysel. Ateistom na Slovensku by takýto krok bol zrejme sympatický, keďže u nás doma sme po páde komunizmu videli množstvo niekdajších nomenklatúrnych kádrov, z ktorých sa cez noc stali veriaci katolíci – spomeňme napr. bývalého prezidenta Schustera. V Chorvátsku však vyvolal istú vlnu nevôle. Sisacký biskup Kosić ďalej pokračoval: “Jedná sa o pokus násilnej propagácie ateizmu a anti-katolicizmu v chorvátskej spoločnosti. Mali by [premiér a niekoľko ďalších ministrov] byť v kostole spolu s veriacimi, keďže sú to aj ich politickí reprezentanti.“  Chorvátsko môže byť v mnohých aspektoch porovnávané so Slovenskom – obe krajiny získali v priebehu 2. svetovej vojny samostatnosť, ktorá však bola podmienená spoluprácou a podriadením sa štátom Osi. Obe krajiny majú istý problém vyrovnať sa s touto históriou a vybudovať si na ňu triezvy pohľad. A v neposlednom rade, v oboch krajinách si katolícka cirkev zachováva významnú mieru vplyvu. Aký je teda vlastne nový chorvátsky premiér, a aké sú jeho reálne možnosti fungovania v prostredí, ktoré 20 rokov formovala (post)Tudjmanova nie práve liberálna politika? Hlavnou výzvou je tu zrejme nutnosť manévrovania medzi dvoma výrazne znepriatelenými svetmi, keď HDZovská pravica sociálno-demokratického premiéra automaticky neznáša, zatiaľ čo ľavicoví komentátori ho majú tendenciu obviňovať z tendencie ku kompromisom a nedostatočného vymedzenia sa voči minulosti.

Milanović je zatiaľ najmladším chorvátskym premiérom, čo zároveň implikuje jeho priamu nezaťaženosť historickými osobnosťami Titom, Tudjmanom, či ďalšími. V krajine sa pravica s ľavicou nevedela a stále nevie zhodnúť ani na základných dejinných faktoch – kto je pre jednu stranu hrdina, je pre druhú zločinec. Nový premiér sa však zrejme nechce príliš históriou zaoberať, a za dôležitejšie považuje aktuálne problémy krajiny. Tento, na prvý pohľad konštruktívny prístup, sa však nestretol u každého s pochopením. Jeden z prvých rozhovorov sa na prianie novinára Davora Butkovića z denníka Jutarnji List točil okolo porovnávania Tudjmana s Miloševićom, a následne sa politický komentátor Tomislav Klauški pustil do premiéra, že nielenže Tudjmana v interview neznosil pod čiernu zem, ale ešte vyjadril aj istú mieru pochopenia pre niektoré jeho kroky. V prvom období Milanovićovej vlády sa tak akoby novinári viac zaoberali zbytočnými návratmi do minulosti, zatiaľ čo, slovami chorvátskeho blogera Raula Kevrića, rastú dane, krajina urýchlene vstupuje do EÚ, životný štandard klesá, a volebné zákony sa menia v prospech jedného človeka. Každopádne je doterajšie Milanovićovo umiernené pôsobenie nielen dobré pre tamojšie politické prostredie, ale zároveň i prejavom politickej vyspelosti – bolo by absurdné, ak by premiér verejne pľuval po prvom prezidentovi svojej krajiny.

Franjo Tudjman a jeho dedičstvo je jedným z hlavných polarizačných bodov chorvátskej spoločnosti. V 90. rokoch bol vnímaný ako otec a zakladateľ chorvátskej štátnosti; táto gloriola postupom času čiastočne vyprchala, avšak i vzhľadom na vojnové časy, v ktorých nezávislé Chorvátsko vznikalo, a kde uspieť nebolo jednoduché, ho zatiaľ nepostretol Mečiarov osud v SR. Čo sa teda dá o Tudjmanovi s istotou povedať? Tudjman rozhodne nebol demokratickým politikom v pravom zmysle slova. Zároveň počas prvej polovice jeho prezidentského mandátu nebolo jednoduché byť voči nemu v opozícii, keďže sa takéto názory často stotožňovali s vlastizradou. Jeho politika voči národnostným (ale aj iným) menšinám nebola práve ústretová. V rámci HDZ pritom taktiež existovala radikálnejšia frakcia, ktorá si priala ideologickú nadväznosť Chorvátska na vojnový (fašistický) chorvátsky štát. Tudjman je politicky zodpovedný za niekoľko vojnových zločinov, a svojimi politickými prejavmi prispel k radikalizácii istých segmentov chorvátskej spoločnosti. Za všetky spomeňme vyjadrenie, že je rád, že jeho žena nie je ani Srbka, ani Židovka, či priznanie, že vojna bola pre vznik nezávislého Chorvátska nevyhnutnosťou. Vnútorná ekonomická politika krajiny v 90. rokoch niesla všetky znaky zle prevedenej transformácie – privatizácia je i tu asociovaná s rozkrádaním a neoprávneným obohacovaním sa. Prezidentov vzťah k Bosne a Hercegovine bol v priamej opozícii s rečami o práve na sebaurčenie, ktoré požadoval pre Chorvátsko. A nakoniec, Tudjman sa často zaoberal viac minulosťou, než budúcnosťou, čo pre výkon praktickej politiky bolo stále viac príťažou. Toľko krátke zhrnutie.

Zároveň je však kritika anti-Tudjmanovskej ľavicovej časti verejnosti často prehnaná, čo vháňa premiéra Milanovića do už spomínanej slepej uličky. Prirovnávanie Tudjmana k fašistickému diktátorovi je hlúposťou už len kvôli existencii slobodných volieb a legálnej parlamentnej opozície. Nezabúdajme, že HDZ za Tudjmana dostala viac hlasov, než sa to podarilo Jadranke Kosor, či Ivovi Sanaderovi. Tudjman vo voľbách legitímne zvíťazil, a hoci volebný systém bol pokrivený (HDZ obdržalo so ziskom 41.9% hlasov 55 miest v 80-člennom parlamente), chorvátski voliči si štýl politiky HDZ sami vybrali. Tudjman dokonca relatívne toleroval vydávanie vysoko kritického periodika Feral Tribune (skončil až za Sanadera), čo by skutočný diktátor nikdy nedopustil. Vedľa Tudjmana na počiatku jeho odporu proti Miloševićovi stálo množstvo názorovo rôznorodých osobností – okrem Mesića napr. i umiernený budúci minister zahraničia Granić, ktorí sa nikdy nehlásili k dedičstvu vojnového NDH. Domnievam sa tak, že Tudjmana treba kritizovať, avšak zároveň ho nedémonizovať. Práve tvrdohlavé zbožšťovanie na strane jednej a démonizácia na strane druhej vedie dialóg v chorvátskej spoločnosti do slepej uličky.

 

 

 

Ivica Dačić premiérom – skrytý návrat Miloševića?

Srbské parlamentné voľby zo dňa 6. mája priniesli mnoho otázok a komplikovaný proces vyjednávania o budúcej vládnej koalícii. V krajine vládne silná politická apatia, keď volebná účasť poklesla na 57%, pričom aj toto číslo bolo dosiahnuté iba vďaka spojeniu parlamentných, prezidentských a komunálnych volieb do jedného dňa. Podpora vstupu do EÚ kontinuálne klesá – podľa posledných prieskumov je už pod 50%. Posledná vláda demokratov bola obviňovaná z obecnej neschopnosti podzvihnúť životnú úroveň, zvýšiť zamestnanosť a zmenšiť silné regionálne rozdiely. Nezávislý nominant DS na premiérsky post Mirko Cvetković sa dal prirovnať k Ivete Radičovej – nemal za sebou žiadne korupčné kauzy, avšak chýbala mu istá schopnosť politického vodcovstva, resp. ochota zaoberať sa „každodennou“ politikou. Prezident Tadić sa podľa mnohých Srbov príliš sústredil na frázy súvisiace s „európskymi hodnotami“, ktoré sa však časom vyprázdnili a chýbal im reálny obsah. Pod vplyvom všetkých týchto faktorov a rozšírenej korupcie (na indexe TI je Srbsko na 86. mieste, za krajinami ako Gambia či Salvádor) bol srbský volič znechutený často sa vyskytujúcim pocitom, že „niet koho voliť“.

Napriek tomu sa obecne počítalo s tým, že dôjde k zachovaniu hlavných mocenských pozícií DS. Tadić mal podľa de facto všetkých srbských analytikov opäť raz v druhom kole prezidentských volieb poraziť Nikolića, pre ktorého by to znamenala už štvrtá takáto prehra. Okrem toho pred voľbami došlo k dohode medzi DS a SPS o znovuobnovení koalície z r. 2008, avšak zároveň táto dohoda predpokladala obnovenie Tadićovho prezidentského mandátu. Keďže ich však vyhral Tomislav Nikolić zo SNS, došlo ku zmene postojov jednotlivých strán. DS zrazu nemala svojho prezidenta, a tak si nárokovala na väčší počet postov v budúcej vláde. Ak by Tadić prezidentské voľby vyhral, zrejme by demokrati súhlasili s tým, aby sa premiérom stal Dačić zo SPS, koalíciu by podporili ešte liberáli z LDP, či regionalisti z URS, a bolo by po rokovaniach. Na základe volebných výsledkov sa teda ponúkali tieto varianty v 250 člennom srbskom parlamente:

• DS+SPS+LDP – 130 mandátov (tesná väčšina). Koalícia by mala slabší mandát a možnosť straty parlamentnej väčšiny. Ak by sa k nim pridružila aj URS, mandát by bol silnejší, avšak široká koalícia by mala problém dohodnúť sa na programových prioritách.
• DS+SNS+SPS – 184 mandátov (dvojtretinová pohodlná väčšina). Veľká koalícia by mala pred sebou možnosť ústavných reforiem a stabilnej vlády. Medzi DS a SNS však existovali príliš veľké animozity.
• SNS+DSS+SPS – 138 mandátov (slušná väčšina). Vláda by však bola vnímaná ako nacionalistická a spiatočnícka, a to obzvlášť vďaka prítomnosti Koštunicovej DSS, ktorá sa postupom času vyprofilovala ako hlavný protivník vstupu Srbska do EÚ.

V novej situácii SNS, ktorej sa ponúkala životná šanca zostaviť vládu za podpory vlastného prezidenta, zahájila intenzívne rozhovory s Dačićom i Dinkićom z URS. Pôvodne sa (i z dôvodu existencie predvolebných dohôd) nečakalo, že by sa Dačić či Dinkić boli ochotní spojiť s SNS – ich niekdajším hlavným opozičným protivníkom. Nikolić, Vučić a spol. zo SNS však boli ochotní vyplniť všetky požiadavky svojich prípadných partnerov, a to vrátane takých, s ktorými by demokrati nikdy nemohli súhlasiť – Dačić sa mal stať premiérom, Dinkić mal dostať spojené ministerstvo hospodárstva a financií, ako aj rezort regionálneho rozvoja, a obom stranám mali pripadnúť i kľúčové miesta v Rozvojovom fonde, Agentúre pre investície a export, Komerčnej banke a pod. Rokovania sa tak stretli s úspechom a 27. júla získala v parlamente dôveru súčasná vládna koalícia, zložená z troch strán: SPS, SNS a URS. Pre demokratov je tento výsledok fatálnym neúspechom, neušlo sa im ani miesto prezidenta, ani účasť vo vláde, čo môže viesť k ich vnútornému rozkladu. Tadić krátko po neúspešných voľbách prehlásil, že zvažuje svoj odchod z politiky, nakoniec si to však rozmyslel a zatiaľ zostáva predsedom strany. Aby sme však mohli uvažovať o smerovaní novej vládnej koalície, je nutné aspoň stručne ilustrovať podobu jednotlivých srbských politických strán:

• Demokratická strana (predseda Boris Tadić, DS) – umiernená sociálno-demokratická strana (člen socialistickej internacionály). Vychádza z odkazu post-Miloševićovského premiéra Đinđića, ktorý bol v r. 2003 zastrelený, avšak stále platí za „osvietenú“ politickú osobnosť a pre Tadića zrejme pôsobí ako vzor. Strana bola najsilnejším subjektom poslednej vládnej koalície v r. 2008-2012, jej predseda dvakrát zvíťazil v prezidentských voľbách, ku koncu však bola spájaná s korupčnými kauzami, nepodarenou súdnou reformou a obecnou neschopnosťou posúvať srbskú spoločnosť ďalej. Odrazilo sa to i na volebnom zisku koalície vedenej DS (r. 2008 – 38%, r. 2012 – 22%).
• Srbská pokroková strana (úrad. predseda Aleksandar Vučić, SNS) – pravicová populisticko-nacionálne orientovaná strana. Vznikla v r. 2008 odštiepením od Srbskej radikálnej strany Vojislava Šešelja, keď skupina poslancov okolo Nikolića podporila podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody, zatiaľ čo Šešelj bol proti. Nikolić bol vzápätí vylúčený a založil si vlastnú stranu. Mnohí členovia SNS boli v minulosti členmi radikálov, avšak dnes strana demonštruje svoju proeurópskosť a „umiernený“ nacionalizmus (hoci Nikolić ešte niekoľko rokov dozadu prezentoval nacionalistické a antieurópske prehlásenia vrátane bigotnej proruskej orientácie). K tejto premene došlo v dôsledku posunu preferencií voličstva, keď sa radikálny nacionalizmus prestal tešiť širšej podpore. Nikolić je v zásade populista, ktorý mení svoju rétoriku v súlade s preferenciami. Prvýkrát sa mu podarilo vyhrať prezidentské voľby, avšak návrat k pôvodným nacionalistickým pozíciam sa dá predpokladať iba v prípade destabilizácie bezpečnostnej situácie v regióne. Strana získala v r. 2012 24% hlasov a je tak v súčasnosti najsilnejšou srbskou stranou.
• Socialistická strana Srbska (predseda Ivica Dačić, SPS) – Miloševićova reformovaná komunistická strana, ktorá od 90. rokov prešla istou transformáciou. Množstvo členov je však bývalých Miloševićových nomenklatúrnych kádrov. Strana sa profiluje ako ľavicová a sociálne orientovaná, podporuje vstup do EÚ, avšak zároveň nie je ochotná odsúdiť prešľapy vládnej politiky z 90. rokov. Dačić bol v minulej vláde minister vnútra a získal si pomerne širokú podporu verejnosti, čo sa odrazilo i na volebnom zisku v r. 2012 (r. 2008 – 7%, r. 2012 – 14%). Strana pôsobí ako jazýček na váhach pri vytváraní vládnej koalície (niečo ako KDÚ-ČSL dlhodobo v českej politike až do r. 2010).
• Liberálno-demokratická strana (predseda Čedomir Jovanović, LDP) – centristickí liberáli (v spoločenských otázkach trochu ako SaS, avšak ekonomicky menej pravicoví). Jediná strana, ktorá oficiálne neodporuje vyhláseniu kosovskej nezávislosti a tvrdí, že pre Srbsko by bolo jej uznanie výhodnejšie. V srbskom konzervatívnom prostredí predstavuje akýsi „progresívny predvoj“, keď sa zastáva práv menšín a iných diskriminovaných skupín, avšak teší sa relatívne malej podpore obyvateľstva (voľby r. 2012 – 5%). Jej predseda pochádza z umeleckých kruhov, často kritizuje srbský nacionálny konzervativizmus a pôsobenie pravoslávnej cirkvi, avšak zároveň má za sebou niekoľko káuz ohľadom vlastníctva narkotík a kontaktov na organizovaný zločin.
• Demokratická strana Srbska (predseda Vojislav Koštunica, DSS) – pravicová nacionálne orientovaná strana bývalého srbského prezidenta Koštunicu. Jeho popularita po zvrhnutí Miloševića dosahovala nebývalé rozmery, avšak svojim pôsobením po vražde premiéra Đinđića, keď nedokázal urýchliť reformy srbskej spoločnosti, a zároveň jasne odstrihnúť bývalých Miloševićovych prívržencov od moci, stratil svoje postavenie. Strana sa profiluje stále viac nacionalisticky a antieurópsky; dnes sa dá povedať, že v DSS sú väčší nacionalisti ako v SNS, a len o niečo menší, než medzi radikálmi. Ťažko povedať, aký je programový a kádrový potenciál tejto strany, keďže tu okrem Koštunicu chýbajú výraznejšie osobnosti a snaha prinášať nové témy. Popularita konštantne klesá (r. 2008 – 11%, r. 2012 – 7%) a je možné predpokladať scenár HZDS.
• Srbská radikálna strana (predseda Vojislav Šešelj, SRS) – radikálni nacionalisti, ktorých predseda čelí obvineniu z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v Haagu pred ICTY, kde je už od r. 2003. Strana ako jediná stále otvorene hlása svoju politiku z 90. rokov – obnovenie Veľkého Srbska (vrátane častí teritória Chorvátska a Bosny), antieuropeizmus a proruská inklinácia. Tieto názory však majú v srbskej spoločnosti stále menšiu popularitu a neprospelo im ani rozdelenie v r. 2008, keď zo strany odišlo veľa významných osobností do SNS, ktoré sú momentálne so Šešeljom v konflikte. Ak by bol Šešelj oslobodený a vrátil sa do Srbska, mohlo by dôjsť k posunu preferencií, avšak momentálne je strana mimo parlamentu so ziskom 4.6% hlasov.
• Zjednotené regióny Srbska (predseda Mladjan Dinkić, URS) – stredopravá koalícia strán zložená z množstva regionálnych politikov a vedená jedným z významných srbských biznismenov sa javí trochu ako výťah k moci; dostala sa síce do parlamentu, ale jej životnosť je otázna a dá sa trochu prirovnať k niekdajšej Ruskovej ANO.

Nová vláda bude hodnotená v oblastiach vnútornej a zahraničnej politiky. V prvej sú pred nimi tie isté ekonomické výzvy, s ktorými si Cvetkovićova vláda príliš neporadila, a je otázne, aký je odborný potenciál Dačićovej vlády, ktorej citeľne chýbali experti na dosadenie na ministerské posty. V druhej oblasti priority spočívajú v oblastiach susedských vzťahov, európskej integrácie, a bilaterálneho dialógu s Prištinou.

Medzinárodné spoločenstvo vyjadrilo ohľadom konštruktívnej zahraničnej politiky Belehradu isté obavy, ktoré pramenili obzvlášť z neveľmi šťastných Nikolićových vyjadrení pre Frankfurter Allgemeine Zeitung. V tej dobe ešte nezvolený prezident o.i. skonštatoval, že Vukovar je srbským mestom, a tak sa doň chorvátski utečenci nemajú dôvod vracať. Dôsledkom bola neúčasť lídrov susedných balkánskych republík na Nikolićovej inaugurácii. Od jeho vymenovania do úradu však Nikolić pôsobí umiernene a zdá sa, že chce nadviazať na zahraničnopolitické fungovanie dua Tadić-Jeremić. Stihol sa už stretnúť s Angelou Merkelovou a Nemecko označil za kľúčového partnera Srbska na jeho ceste do Európy. Na margo nestabilného severného Kosova, kde lokálni kosovskí Srbi stále udržiavajú niekoľko barikád, sa vyjadril: „Každý dostal úlohy v rámci svojich kompetencií: všetci hovoria s organizáciami, s ktorými v danej oblasti spolupracujú; naša vláda musí s EULEXom i UNMIKom viesť vážny dialóg. Myslím, že toto musí čím skôr skončiť.“ Nový srbský minister zahraničia Mrkić (starý diplomatický káder, ktorý počas prevažnej časti Miloševićovej éry pôsobil ako veľvyslanec na Cypre) k smerovaniu zahraničnej politiky dodal: „Vieme, čo sú naše zdroje a priority, a smerujeme na našej ceste k členstvu v EÚ. Toto sa oproti minulému obdobiu nijako nezmenilo.“ Je pritom otázne, či sa predošlá éra dá hodnotiť ako úspech. Srbsko síce v marci 2012 po istom odklade dostalo štatút kandidátskej krajiny, stále však nepozná dátum začiatku prístupových rozhovorov. Minister zahraničia Jeremić bol jedným z najviac cestujúcich ministrov na celom svete, avšak nedokázal priveľa urobiť s postupným uznávaním nezávislosti Kosova (dnes ho uznáva 91 krajín) a Belehrad mal taktiež relatívne zviazané ruky pri riešení konfliktu v severnom Kosove. Nová vláda to bude mať možno ešte ťažšie, keďže časť jej politikov má v zahraničí imidž niekdajších radikálnych nacionalistov, ktorí budú pod o to väčším drobnohľadom.

Keď už bolo jasné, ktoré strany spolu vytvoria vládnu koalíciu, objavil sa náhle problém absencie straníckych odborníkov, ktorí by mohli prevziať niektoré ministerstvá. Podpredsedom vlády a ministrom pre obranu, bezpečnosť a boj s korupciou sa stal Aleksandar Vučić, dlhoročný funkcionár SNS, ktorý však v niečom pripomína Stanislava Grossa. V politike je od svojich 23 rokov a známym sa stal ako minister informácii v poslednej vláde za Miloševića, keď ním presadený zákon zavádzal vysoké pokuty pre nezávislých opozičných novinárov. Vučić je skôr politik-profesionál, než skutočný odborník na akúkoľvek oblasť. Ministrom pre zahraničný obchod a telekomunikácie je Rasim Ljajić – predseda malej sociálno-demokratickej strany, ktorá bola vo voľbách koaličným partnerom DS. Ljajićovi bola funkcia ponúknutá ako gesto novej vlády, že je ochotná do svojich radov akceptovať i odborníkov iného politického presvedčenia. Ljajić je umierneným politikom pochádzajúcim z moslimského Sandžaku, ktorý má medzi srbskými intelektuálmi dobrú povesť konštruktívneho politika, chýba mu však širšia verejná podpora. Časť funkcionárov demokratov Ljajića kritizovala za prijatie ministerského postu a označila tento krok za amorálny. Verejnosť má naviac (zrejme oprávnený) pocit, že tento lekár a niekdajší minister sociálnych vecí nemá o zahraničnom obchode valné povedomie. Minister výstavby je Velimir Ilić, predseda menšej strany Nové Srbsko, ktorá bola vo voľbách koaličným partnerom SNS. Ilić je v Srbsku notoricky spájaný s korupčnými kauzami a vulgárnymi prejavmi na verejnosti, nedávno prezentoval odvážny plán výstavby tzv. koridoru 11 – diaľnice spájajúcej Srbsko a Čiernu Horu – tak uvidíme, ako sa mu bude dariť. Momentálne nová vláda ešte len začína svoje fungovanie a nech už má za sebou Dačić vo svojej politickej minulosti čokoľvek, žiaden návrat do 90. rokov, ako už niekoľkokrát zaznelo v BaH a Chorvátsku, sa konať nebude. Po troch mesiacoch bude čas na prvé hodnotenie.