Keď v apríli 2011 trojčlenný senát Haagskeho tribunálu jednohlasne prehlásil chorvátskych generálov Gotovinu a Markača vinnými, a odsúdil ich na 24, resp. 18 rokov odňatia slobody, vtedajšia premiérka Jadranka Kosor sa poponáhľala prehlásiť: “Rozsudok, ktorý je vyrieknutý, nie je právoplatný. Pred nami je odvolanie. Keďže prvostupňový súd potvrdil, že Chorvátsko sa podieľalo na osnovaní zločineckej skupiny, to je pre vládu Chorvátska neprijateľné. Podnikneme všetko, aby sa tieto obvinenia pred odvolacím súdom vyvrátili.“
Súčasný premiér a predseda SDP Milanović, ktorý je inak omnoho distingvovanejšie a tolerantnejšie pôsobiacim politikom než bývalá premiérka, k tomu dodal: “[verdikt o] zločineckej skupine neuznávame a nikdy uznávať nebudeme.” Pre pripomenutie, obaja chorvátski generáli boli pôvodne odsúdení za zosnovanie zločineckej skupiny (v jazyku tribunálu “joint criminal enterprise”), ktorej činnosť počas operácie Oluja (búrka) viedla k masovému vysídleniu srbského obyvateľstva z chorvátskej Krajiny. Odvolací senát nedávno vyriekol verdikt, ktorý oboch generálov oslobodil, čo pochopiteľne viedlo k masovým oslavám u väčšiny Chorvátov a prehĺbeniu frustrácie na strane Srbov. Ako napísal ľudskoprávny aktivista Zoran Pusić, ak sme sa od 24 rokov väzenia dostali k oslobodeniu, “jeden alebo druhý senát výrazne pochybili.” Nie som právnik, a preto moja analýza verdiktu zrejme nie je dokonalá, pokúsim sa však zamyslieť i nad politickými a spoločenskými konotáciami posledného a definitívneho verdiktu, vďaka ktorému je Gotovina nazad vo vlasti.
4. augusta 1995 bola teda chorvátskou armádou zahájená 84 hodín trvajúca vojenská operácia Oluja, ktorá viedla k obnoveniu kontroly chorvátskej vlády nad územím Krajiny – obnova teritoriálnej integrity Chorvátska tak bola takmer ukončená s výnimkou východnej Slavónie. Išlo o najväčšiu pozemnú vojenskú ofenzívu v Európe od skončenia 2. svetovej vojny. V jej dôsledku taktiež došlo k masívnym transferom srbského obyvateľstva obzvlášť do Srbmi kontrolovaných častí BaH a jednalo sa tak o najväčšiu etnickú čistku počas juhoslovanských nástupníckych konfliktov, a to bez ohľadu na to, ktorá strana má pravdu pri obvyklom spore o presné čísla obetí a utečencov (chorvátska strana udáva cca 90.000 vysídlených osôb, srbské zdroje uvádzajú vyše 200.000 – čo je asi najobjektívnejšia cifra – vyše 250.000 i nereálny údaj 340.000). Podľa Srbov bola Oluja poľutovaniahodným vojnovým zločinom, zatiaľ čo Chorváti ju obvykle posudzujú ako vrcholný akt tzv. Domovinskog rata (vlasteneckej vojny). Výsledkom bolo podľa chorvátskeho pohľadu znovunastolenie legitímnej kontroly nad chorvátskym územím, ktoré ovládali kriminálnici a vojnoví zločinci z vedenia RSK. Obvyklý názor predstaviteľov medzinárodného spoločenstva vystihla Carla Del Ponte: „Tieto operácie…boli ako také legitímnym použitím sily, avšak zároveň viedli k obrovským transferom populácie a zabíjaniu civilistov, väčšinou starších ľudí, ktorí sa rozhodli neopustiť svoje domovy.“ Zvláštny spravodajca EÚ pre bývalú Juhosláviu Carl Bildt nazval Oluju „najefektívnejším etnickým čistením, aké sme na Balkáne videli“, nemecký minister zahraničia Klaus Kinkel vydal prehlásenie, kde vyjadril ľútosť nad ofenzívou, avšak dodal, že „nesmieme zabudnúť, že roky srbskej agresie…ťažko skúšali chorvátsku trpezlivosť.“
Pri posudzovaní masového exodu Srbov z Krajiny sa objavujú rôzne názory. Prezident Tudjman poslal rozhlasom krajinským Srbom výzvu, aby neopúšťali svoje obydlia a zaručoval im bezpečnosť a dodržiavanie občianskych práv – toto však bolo ťažko predstaviteľné v situácii, keď sa chorvátskym éterom šírili skladby ako Anica-kninska kraljica a v krajine panovala extrémne antisrbská atmosféra v dôsledku poľutovaniahodných srbských akcií typu Vukovar, či absolútne nezmyselné bombardovanie Záhrebu. Tento postoj vystihol svedok v prvom procese s Gotovinom Slobodan Lazarević: „Krajina bola vybudovaná na viere, že Srbi nemôžu žiť s Chorvátmi, preto boli Chorváti systematicky vyháňaní a zabíjaní. Každý, kto mal odlišný názor, bol problematický… Srbské obyvateľstvo, vidiac, že postup chorvátskych síl nič nezastaví, si bolo vedomé, že medzi nimi nebolo nevinných a že ak ostanú, [Chorváti] sa im pomstia. Každý za niečo niesol zodpovednosť, nikto nemohol povedať, že neurobil nič zlé a preto všetci mali dôvod odísť z Chorvátska.“ Obraz si môžeme vytvoriť i z popisu britského politológa Boseho: „Strávil som niekoľko hodín rozhovorom s príslušníkmi otvorene neofašistickej jednotky HV v bare v malom mestečku Jasenovac…ktorý bol najhorším táborom smrti počas 2. svetovej vojny… Fajčil som, pil som a konverzoval pod portrétom Ante Pavelića…presne päťdesiat rokov od chvíle, keď multinárodné partizánske hnutie zničilo NDH, duch Pavelića sa vrátil do Jasenovacu.“ Existujú však i názory, že sa nejednalo nutne o riadenú deportáciu srbských civilistov, ale o plánovanú evakuáciu, ktorú vykonávalo samotné vedenie RSK. Hovorí o tom napr. Milislav Sekulić, člen generálneho štábu armády RSK: „Rada obrany štátu (RSK) prijala najhoršie možné rozhodnutie – evakuáciu obyvateľstva. Neskôr sa ukázalo, že to bolo ešte horšie ako rozhodnutie kapitulovať… Bohužiaľ, možnosť, ktorú si Rada zvolila, znamenala evakuáciu všetkého civilného obyvateľstva, spoločne s políciou a armádou, z celého teritória západnej časti RSK. Tí, ktorí toto rozhodnutie prijali, si museli uvedomovať, že posielajú celý národ a armádu do exilu.“
Problémom na chorvátskej strane pri posudzovaní Oluje je neschopnosť abstrahovať od legitímneho vojenského cieľa obnoviť kontrolu nad územím štátu a separátne posudzovať zločiny reálne páchané v teréne. Podľa tohto pohľadu má akoby strana vedúca spravodlivú vojnu proti agresorovi bianco šek na civilné obete, keďže tieto sú akýmsi nevyhnutným postranným dôsledkom pri dosahovaní konečného cieľa. Z právneho hľadiska sa jedná o tzv. prístup jus ad bellum, str. 787 (právo na vojnu), ktorého postavenie v rámci jus in bello (právo vo vojne) nie je jednoznačne a absolútne definované. Existujú situácie, keď sa jus ad bellum využíva – napr. útok na rozhlasovú stanicu, ktorá podnecuje obyvateľstvo ku genocíde, môže byť oprávnený, hoci sa technicky nejedná o vojenskú aktivitu. Jus ad bellum však zvyčajne vedie iba k benevolentnejším kritériam pri stanovení legitímnych cieľov, nezbavuje ale jednotlivé strany zodpovednosti za svoje činy. Oproti tomu pre Srbov kolóny utečencov zosobňujú najhorší návrat k praktikám fašistického NDH.
Oslobodzujúci rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:2, čiže stačilo, aby jeden sudca hlasoval inak, a výsledok spoločne s opačnými, avšak rovnako emotívnymi reakciami, by bol diametrálne odlišný. Takýto diametrálny zvrat je naviac v judikatúre ICTY dosť neobvyklý – napr. Marko Milanović, docent medzinárodného práva na univerzite v Nottinghame, bol vo svojej predpovedi ohľadom možnej výraznej zmeny rozsudku po vynesení prvého verdiktu dosť pesimistický (ako sa ukázalo, mýlil sa). Alebo aj inak – z ôsmich sudcov rozhodujúcich o prípade v oboch inštanciách traja hlasovali pre oslobodenie. Svedčí to o veľmi tenkom ľade, na akom sa rozsudky ICTY i ich odôvodnenia občas nachádzajú, tak sa nad tým najnovším skúsme v krátkosti zamyslieť.
Problém, ktorý v prístupe odvolacieho senátu vidím, spočíva v mimoriadnej pozornosti venovanej jednému technickému elementu, od posúdenia ktorého sa následne odvíja právna argumentácia smerujúca k oslobodzujúcemu rozsudku. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil komplexnou existenciou dôkazov o založení zločineckej skupiny, ktorej cieľom bola deportácia srbského obyvateľstva: jednalo sa o prepisy rozhovorov chorvátskej vlády na ostrove Brioni, jednotlivé zločiny páchané na srbskom obyvateľstve v teréne, Tudjmanov prejav obsahujúci nenávistné prvky, či prijímanie diskriminačných opatrení s cieľom zabrániť srbskému obyvateľstvu v návrate. Odvolací senát však väčšinu týchto skutkových zistení ignoroval a podstatu prípadu limitoval na jeden aspekt: výnos prvostupňového súdu, že delostrelecký útok na Knin a tri ďalšie mestá v Krajine bol neselektívny, čiže nebol zameraný na výlučne vojenské ciele v súlade s medzinárodným právom. Toto tvrdenie bolo založené na analýze miesta dopadov granátov, pričom bol prijatý konsenzus, že dopady granátov viac než 200 metrov od legitímnych vojenských cieľov sú dôkazom neselektívneho útoku. Odvolací senát sa vo svojom rozsudku zhodol, že rigidne aplikovaný štandard 200 metrov nebol adekvátne odôvodnený, a následne väčšinou hlasov rozhodol, že nie je možné bez rozumnej pochybnosti rozhodnúť, či boli delostrelecké útoky selektívne alebo nie. Iný štandard prijatý nebol, a tak bol argument prvostupňového súdu zmietnutý zo stola s tým, že neselektívnosť daných útokov jednoducho nie je možné určiť.
Od tejto argumentácie sa následne odvíjal ďalší postup. Väčšina odvolacieho senátu si osvojila stanovisko, podľa ktorého aj ostatné dôkazy spojené s ostreľovaním Kninu závisia od prijatia štandarda 200 metrov, a tak boli tieto dôkazy en bloc odmietnuté (viď hl. odst. 64-67). Následne bola odmienutá i existencia zločineckej skupiny s cieľom etnického vyčistenia chorvátskeho územia od srbského obyvateľstva – podľa väčšiny odvolacieho senátu bolo kľúčovým elementom jej existencie a činnosti práve údajne protiprávne a neselektívne ostreľovanie. Keďže už nebolo možné tvrdiť, že ostreľovanie bolo ilegálne v jeho údajnej neselektívnosti, taktiež nebolo možné jednoznačne potvrdiť existenciu zločineckej skupiny. Jediným možným dôsledkom tejto argumentácie tak už bol len oslobodzujúci rozsudok, keďže ostatné dôkazy osvojené prvostupňovým súdom ako dostačujúce, boli odvolacím senátom spochybnené: “…Dôkazy o kľúčovom cieli zločineckej skupiny násilne deportovať srbských civilistov z Krajiny boli primárne založené na existencii protiprávnych delostreleckých útokov proti civilistom…” (odst. 91). Táto argumentácia pritom podľa mňa nebola dostatočne odôvodnená, keďže niektoré z daných dôkazov nemali súvis len s ostreľovaním, ale i inými útokmi na srbské obyvateľstvo, ktoré práve podľa dôkazového materiálu mohli byť riadené a systematické. Takto sa dá o.i. posudzovať napr. Tudjmanov prejav, v ktorom zmieňuje, že utečenci nemali čas ani zhromaždiť svoje “špinavé peniaze a spodné prádlo” (viď odst. 2306 pôvodného rozsudku). Odvolací senát mohol ešte potenciálne pristúpiť k alternatívam, ako napr. odsúdenie za tzv. veliteľskú zodpovednosť (command responsibility; namiesto zosnovania zločineckej skupiny), avšak tento postup bol odmietnutý s poukazom na absenciu týchto obvinení v pôvodnom procese.
Rozsudok v takejto podobe, keď je na základe údajne chybne určeného štandardu pre protiprávne ostreľovanie paušálne odmietnutá plejáda ďalších dôkazov, vedie k viacerým dôsledkom. Najdôležitejším je chápanie podstaty vykonaných zločinov, ktoré Oluju bezosporu sprevádzali. Keďže sú generáli nevinní, v Chorvátsku žiadna zločinecká skupina, ktorá mala za cieľ systematickú deportáciu Srbov, neexistovala. Nielenže tak bola operácia plne legitímna, ale Srbi zároveň odchádzali dobrovoľne, a ak aj k nejakým zločinom došlo, boli to separátne akty jednotlivcov motivované pomstou za minulé príkoria. Toto je samozrejme chorvátsky pohľad, v tamojšej spoločnosti dlhodobo prítomný, a týmto rozsudkom plne letgitimizovaný. Markač tak mohol po prílete do Záhrebu vyhlásiť, že “každý môže povedať, že chorvátske oslobodenie bolo bez poškvrny.” Postoj Srbov vcelku verne ilustroval hlavný prokurátor pre vojnové zločiny Vladimir Vukčević: “Za tento vojnový zločin…v ktorom boli tisícky ľudí zabitých a vysídlených, tak dodnes nikto nenesie zodpovednosť.”
Okrem dôsledkov na úrovni spoločnosti sa samozrejme dostavili i hmatateľné dôsledky v politickej rovine. Po prvé, Srbsko sa rozhodlo obmedziť spoluprácu s ICTY na výlučne technickú úroveň a zrušilo účasť na tribunálom pripravovanej konferencii. Je otázne, či bude vláda v Belehrade schopná čeliť medzinárodnému tlaku pri žiadostiach o vydanie dokumentov súvisiacich s procesmi srbských obvinených, ktorých je v Haagu ešte stále dosť, avšak procesu zmierovania medzi Srbskom a Chorvátskom takáto atmosféra rozhodne nepomôže. Okrem toho bude mať rozsudok zrejme dopad na rozhodnutia chorvátskych súdov zaoberajúcich sa prípadmi vojnových zločinov na nižšej úrovni, keď môže dôjsť k zlepšeniu pozície obvinených s poukazom na Gotovinovu nevinu. Sám som zvedavý, ako dopadne rozsudok v prípade Haradinaj et al., ktorý je v Srbsku taktiež vnímaný mimoriadne citlivo.
O Balkáne 
Ahoj Mišo,
vďaka za výborný článok, dúfam, že sa k nemu na tomto blogu dostane čo najširšie spektrum čitateľstva. Súhlasím s 99% toho, čo si napísal, mám len zopár drobných pripomienok z pohľadu medzinárodného právnika:
(1) Rozlíšenie jus in bello a jus ad bellum.
Tu je text článku ťažkopádny, náročný na porozumenie a obávam sa, že aj nie úplne presný. V stručnosti, jus ad bellum je oblasť medzinárodného práva, ktorá sa venuje legalite použitia sily v medzinárodných vzťahoch. Inými slovami: smie podľa medzinárodného práva chorvátska armáda zaútočiť na srbskú armádu s cieľom obnoviť svoju kontrolu nad Krajinou? Naproti tomu, jus in bello je samostatná oblasť medzinárodného práva, nazývaná aj medzinárodným humanitárnym právom, ktorá sa venuje legalite samotných operácií v rámci už existujúcich ozbrojených konfliktov, bez ohľadu na to, ako vypukli, kto bol agresorom a kto obeťou, atď. Pri použití na Oluju to znamená: boli aktivity chorvátskych vojenských síl (konkrétne útoky) v súlade s medzinárodným právom?
Toto rozdelenie je výslovne potvrdené v preambule prvého Dodatkového protokolu k Ženevským dohovorom* a je veľmi dôležité pre legitimitu a prijateľnosť medzinárodného humanitárneho práva—pretože otázka agresie je často príliš komplikovaná na vyriešenie a ak by mala mať vplyv na posúdenie vojenských operácií a prípustností konkrétnych útokov, každá strana by (logicky) tvrdila, že je len obeťou agresie druhej strany a dožadovala sa väčšej voľnosti pri konkrétnych vojenských operáciách. Asi nie je treba dodávať, že tento prístup by vyústil do cyklickej reakcie, ktorej výsledkom by bolo značné zníženie štandardov právnej ochrany počas ozbrojených konfliktov.
Preto je teda treba zachovať oddelenie oboch právnych oblastí, a preto sa ICTY nepúšťal do posúdenia legality Oluje ako takej, ale iba posúdenia zákonnosti skutkov vykonaných v rámci nej. Tvoje tvrdenie, že „má akoby strana vedúca spravodlivú vojnu proti agresorovi bianco šek na civilné obete“, by teda nebolo ospravedlnené v rámci jus ad bellum (pretože to sa otázkou legitímnych cieľov nezaoberá), ani v rámci jus in bello (pretože tam platí prísne oddelenie týchto dvoch oblastí) a do tej miery, do ktorej článok tvrdí niečo iné, sa s ním nemôžem stotožniť.
—
* „Reaffirming further that the provisions of the Geneva Conventions of 12 August 1949 and of this Protocol must be fully applied in all circumstances to all persons who are protected by those instruments, without any adverse distinction based on the nature or origin of the armed conflict or on the causes espoused by or attributed to the Parties to the conflict“
(2) Hodnotenie dôkazov.
V článku správne píšeš, že odvolací senát ICTY rozhodol o nepodloženosti štandardu 200 metrov a na tomto základe zmietol celý prvostupňový rozsudok zo stola. Nie je však úplne pravda, že by neposúdil ostatné dôkazy, ktoré uvádzaš – napr. prepisom z ostrova Brioni sa venuje v ods. 81-82 a 93, Tudjmanovým prejavom v ods. 94, atď. Podstatou však je, a o správnosti tohto prístupu teraz vedú medzinárodní právnici ostré debaty, že pre odvolací senát tieto dôkazy v ich jednotlivosti nepostačovali na odvodenie existencie spoločného zločineckého plánu. Spor teda je, či by ich akési „holistické“ zhodnotenie neprevážilo tento „individualistický“ prístup a nemalo správne viesť k potvrdeniu odsudzujúceho rozsudku i napriek chybnému 200-metrovému štandardu. Viac napr. v týchto blogoch:
(a) http://www.ejiltalk.org/the-gotovina-omnishambles/ (Marko Milanović, zástanca “holistického” prístupu a silný kritik väčšiny odvolacieho senátu)
(b) http://ilawyerblog.com/prosecutor-v-gotovina-markac-tribunal-acquits-croatian-generals/ (Miša Zgonec-Rožej, zástankyňa prístupu zvoleného väčšinou odvolacieho senátu)
(3) Právo a politika.
Plne s Tebou však súhlasím v tom, že spoločenská reakcia v Chorvátsku (a dodal by som, že aj v Srbsku) je nanajvýš problematická. Súd, a to ani v prvej, ani v druhej inštancii, nerozhodol o tom, že by chorvátska armáda nespáchala žiadne zločiny (naopak, odvolací senát na mnohých miestach potvrdzuje, že k týmto zločinom došlo). Rozhodnutie sa venuje len otázke individuálnej trestnej zodpovednosti za tieto trestné činy dvoch (resp. v pôvodnom rozsudku, ktorý oslobodil Ivana Čermaka) troch chorvátskych armádnych predstaviteľov.
Dokonca ani rozhodnutie o ich oslobodení neznamená automaticky nevinu týchto osôb – v systéme medzinárodného trestného práva znamená len, že si prokuratúra nesplnila svoje bremeno dôkazu, resp. že prvostupňový súd rozhodol nesprávne, pričom za zmienku stojí aj skutočnosť, že obaja obvinení si vo väzbe odsedeli až tretinu (Gotovina), resp. polovicu (Markač) trestu, ku ktorému ich neprávomocne odsúdil prvostupňový senát. To takisto tvorilo faktor, ktorý odvolací senát nemohol odignorovať pri rozhodovaní o (ne)obnovení procesu a o oslobodení obvinených spod obžaloby.
Záverom teda, chápanie rozsudku ako potvrdenia naratívu o spravodlivej vojne (Chorvátsko) alebo naratívu o medzinárodnom protisrbskom sprisahaní (Srbsko) je nesprávne, škodlivé a treba ho vyvracať, ako sa len dá – a je super, že to Tvoj článok robí tak dôkladne a presvedčivo.
Díky Kubo. K bodu 2) nemám ani čo dodať, toto rozlíšenie medzi individualistickým a holistickým prístupom k dôkazom som vnímal, len som to v článku asi explicitne nezdôraznil, no čítal som inú Milanovićovu analýzu práve na danú tému v srbčine.
K bodu 1) mám otázku – v analýze jus ad bellum vs. jus in bello som vychádzal z článku Unexploded Bomb: Voice, Silence and Consequence at the Hague Tribunals – A Legal and Rhetorical Critique (Timothy Waters) – http://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=900216 – ktorý sa venuje prístupu ICTY k vyšetrovaniu operácie Allied Force z r. 1999. Konštatuje sa tu, že podľa názoru autora vyšetrovacia komisia zvažovala pri posudzovaní legality jednotlivých operácií i legitimitu vedenia takejto vojny, čo potenciálne prispelo ku konečnému verdiktu nepokračovať ďalej vo vyšetrovaní (str. 92): “There is considerable divergence of opinion, not only about the pro-priety of importing jus ad bellum analysis into the jus in bello, as the Inquiry notes, but about what effects doing so might have, in particular regarding the obligations it might impose on humanitarian interventions. For example, jus ad bellum considerations might be used
to excuse an attack on a radio station propagating genocide even though
that is not technically a war activity—and therefore jus in bello analysis can sometimes only be completed by reference to the jus ad bellum.” Podobne som v článku tvrdil, hoci som to možno nevysvetlil dostatočne, že odvolací senát mohol prihliadnuť k legitimite Oluje v rámci jus ad bellum (ako obnovenie kontroly nad chorvátskym územím), čo mohlo ovplyvniť i následné posudzovanie toho, nakoľko boli jednotlivé akcie Oluje v súlade s medzinárodným právom (v rámci jus in bello). Je takéto odôvodnenie nezmyselné?
Nie je nezmyselné (v tom zmysle, že by bolo odôvodnené racionálnymi dôvodmi), ale bolo by nesprávne (v tom zmysle, že by bolo nepodporené platným právom). Samozrejme, môžeme špekulovať o skutočnej motivácii jednotlivých sudcov, ktorú mohla takáto úvaha do istej miery formovať. Ostatne, sudca Pocar má na svojich kolegov v tomto smere skutočne nepekný názor, ktorý vyjavil (trochu eufemisticky, ale kto vie čítať medzi riadkami, viac nepotrebuje) v odseku 30 svojho odlišného stanoviska:
Finally, even if the Majority wished to acquit Gotovina and Markac entirely, one might wonder what the Majority wanted to achieve by quashing the mere existence of the JCE rather than concentrating on Gotovina’s and Markac’s significant contributions to the JCE. I leave it as an open question.
Ten Watersov článok som nečítal, ale vyšetrovacia komisia ICTY vo svojej správe Carle del Ponte výslovne odmietla posudzovanie vojenských operácií z hľadiska jus ad bellum (presne pre dôvody, ktoré som uviedol vo svojom komentári), pozri tu: http://www.icty.org/sid/10052, ods. 30-34. Je možné, že jeho názor je teda opäť iba špekulácia ohľadom motivácie (a zaujatosti) vyšetrovacej komisie.