Koncom októbra prišla do Českej republiky bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorú magazín Forbes v r. 2012 vyhlásil za najvyplyvnejšiu Češku. Albrightová samotná sa síce počas svojho pobytu označila za Američanku, to však podstatné nie je. Podstatnejší bol samotný dôvod návštevy – autogramiáda pri príležitosti vydania jej knihy Pražská zima (kniha rozoberá situáciu v Československu v 40. rokoch minulého storočia) – a udalosti v jej priebehu. V skratke sa dajú zhrnúť nasledovne: V pražskom kníhkupectve Luxor sa okrem cca stovky “bežných” návštevníkov zhromaždilo i niekoľko aktivistov, ktorí Albrightovej vytýkajú jej údajne protisrbské pôsobenie počas vojny v Kosove. Na stôl jej položili niekoľko fotiek s vojnovou tematikou, provokačne si vypýtali podpis, následne zasiahla ochranka, došlo k prevažne verbálnemu konfliktu a krátkej strkanici. Bývalá ministerka odišla z miestnosti, aby sa onedlho vrátila nazad a autogramiáda opäť pokračovala. Na prvý pohľad bezvýznamná udalosť, avšak zároveň možnosť zamyslieť sa tak nad spôsobom informovania o podobných akciách, ako aj samotným vzťahom Albrightová vs. prosrbskí aktivisti.
De facto všetky oficiálne české i slovenské médiá o udalosti informovali jednostranne: v prospech Albrightovej a v neprospech aktivistov, ktorí boli vykreslení prevažne ako spolok primitívov. Podľa SME “skupina prosrbských aktivistov slovne zaútočila na bývalú americkú ministerku…kričali na ňu vulgárne nadávky a hodili niekoľko plagátov.” iDnes udalosť popísal ako “incident, keď ju [Albrightovú] pri autogramiáde niektorí prihliadajúci hrubo urážali. Musela zasiahnuť i polícia.” K tomu Lidové noviny: “Lietajúce plagáty a vulgárne nadávky. To všetko sprevádzalo krst novej knižky Madeleine Albrightovej…na mieste musela asistovať polícia.” V skutočnosti sa jedná iba o skreslené vykreslenie celej situácie, a keďže aktivisti zo svojho výstupu nakrútili video, je možné si o autogramiáde a jej menej šťastnom priebehu vytvoriť vlastný obraz.
Aktivisti naozaj pristúpia k nič netušiacej ministerke a na stôl jej položia plagáty, avšak vzápätí sú pomerne tvrdo atakovaní zamestnancami kníhkupectva, resp. ďalšími osobami dohliadajúcimi na bezpečnosť. Plagáty síce boli provokáciou, avšak s útokmi vrátane sácania do aktivistov začali “Albrightovej ľudia”. Spočiatku sa jedná o bežnú výmenu názorov, keď je aktivistom vysvetlené, že sa podpisujú len knihy, no následne do nich “ochranka” začína strkať, tyká im a celkovo sa nespráva profesionálne. Albrightová vstane zo stoličky, kričí na aktivistov “get out!”, oni jej vynadajú do “krvavých báb” a ona im zase do “vojnových zločincov (?) a nechutných Srbov”. Na miesto prichádza polícia, ktorá však iba neutrálne dozerá na upokojenie situácie. Celkovo sa na prípad dá pozrieť ako provokácia jednej strany versus zlyhanie strany druhej. Demonštranti očividne do Luxoru prišli s cieľom vyvolať konfrontáciu, na strane druhej je otázne, čo by sa dialo, ak by ich Albrightová dokázala nonšalantne a nekonfliktne zavrátiť. Šarm a nadhľad však v tomto prípade chýbal, na jeho miesto nastúpila zbytočne premrštená reakcia, keď sa Albrightovej tím znížil pod samotnú úroveň protestujúcich. Teraz si môžeme spoločne položiť niekoľko otázok.
1) Prečo žiadne české či slovenské tlačové médium neinformovalo i o “druhej strane mince”?
Nech si o demonštrantoch myslíme čokoľvek dobré či zlé, bola to bývalá americká diplomatka, ktorá sa dopustila výroku o “nechutných Srboch”. Takýto výrok je pre niekoho v Albrightovej postavení absolútne neprípustný a mala by zaň byť verejne pranierovaná; podľa môjho názoru viac, než demonštranti za ich výroky o krvavej babe. Verejnosť sa o objektívnom priebehu akcie mohla dozvedieť iba z “neoficiálnych médií”, ktorých dôveryhodnosť je niekedy väčšia, a niekedy priam pochybná. Pohľad z druhej strany priniesli Britské listy, ktoré síce často stoja na strane antiamerických antiglobalistov, avšak v danom názorovom spektre patria ešte medzi to profesionálnejšie, čo na internetovom trhu je. Objektívnosť spolkov ako napr. Priatelia Srbov na Kosove vyplýva zo samotného názvu. Každopádne je jednostranné informovanie o autogramiáde v prospech Albrightovej dôsledkom dvoch možných východísk: buď sú autori diletanti bez schopnosti hlbšieho preverovania, alebo sa jedná o zámer. Nech už je vysvetlenie akékoľvek, takýto spôsob prinášania správ nahráva do rúk konšpiračným teoretikom, podľa ktorých bola celá americká akcia v Kosove v r. 1999 projekciou americkej moci, v čom ju dôkladne podporujú zradcovské a predajné médiá pod kontrolou nadnárodných vlastníkov. SME, iDnes, Lidovky a ďalší by sa mali snažiť viac, aby sa takéhoto imidžu zbavili.
2) Kto sú títo “prosrbskí aktivisti”?
Občianske združenie Priateľov Srbov na Kosove podľa vlastných slov chce pomáhať ľuďom v okupovanom Kosove, ktorí sú utláčaní kosovsko-albánskou narkomafiou. Stavajú sa tak proti kosovskej nezávislosti, upozorňujú na prepojenie vlády Kosova s organizovaným zločinom a zasadzujú sa za obnovenie srbskej kontroly nad provinciou. Týmito názormi zosobňujú nezanedbateľnú časť českej i slovenskej verejnosti, ktorá považuje Kosovo do veľkej miery za narkorepubliku a v princípe sa stotožňuje s prehlásením “Kosovo je Srbsko”. Členovia združenia majú o regióne súdiac podľa publikovaných článkov slušné vedomosti, publikujú, navštevujú región, točia dokumenty, fotia atď., a ich aktivita sa dá chápať ako dôležité vyvažovanie často neobjektívnych správ podávaných oficiálnymi médiami už od r. 1999. Kto má pocit, že napr. o operácii Allied Force (čiže trojmesačnom bombardovaní FRJ) si verejnosť v Európe či USA mohla čítať a počúvať objektívne a vyvážené spravodajstvo, nech si prečíta napr. Goff, P. (ed.): The Kosovo News and Propaganda War, nezaujatú a obsiahlu publikáciu zhŕňajúcu názory žurnalistov z daného obdobia.
Za problém aktivistov však považujem často mimoriadne tendenčne podávané informácie, ktoré v očiach aspoň trochu informovaného človeka autorov diskreditujú. Jedným z členov združenia je napr. režisér Václav Dvořák, ktorý o Kosove nakrútil pomerne známy dokument Uloupené Kosovo. Dokument mal byť pôvodne uvedený v Českej televízii, potom ho vedenie stiahlo, a nakoniec ho uviedlo v pomerne málo exponovanom vysielacom čase; spomínala sa neserióznosť ČT a neochota zverejniť dielo sprostredkujúce udalosti v Kosove iným, než mainstreamovým spôsobom. Bohužiaľ, tak, ako množstvo západných médií a analytikov kompletne ignorovalo vojnové zločiny UÇK, Dvořák ignoruje či skresľuje zásadné udalosti ako zrušenie kosovskej autonómie, Miloševićovu represívnu politiku, akcie srbskej polície a 850.000 utečencov…atď. Je to tak trochu z extrému do extrému. Pozrime sa teraz, ako Dvořák reagoval na luxorskú autogramiádu vo svojom článku, kde o.i. popisuje údajné Albrightovej balkánske prešľapy:
– Bosna: “Cez 98.000 mŕtvych, nenávisť a etnicky a nábožensky vyčištené priestory strednej Bosny sú konečným účtom tejto vojny…Fotografie usekaných srbských hláv, s ktorými muži veliteľa Orića hrali v Srebrenici futbal predtým, než armáda Republiky Srbskej mesto od moslimských zločincov oslobodila. To, že sa USA pridali na stranu islamských fundamentalistov, je dielo predovšetkým pani Albrightovej…”
Pasáž je ukážkovým príkladom, keď autor povie A, ale nepovie B. Áno, z mnohých miest strednej Bosny boli etnickí Srbi vyhnaní. Rovnako tak bolo vyhnaných a zabitých množstvo Bosniakov v severnej a východnej Bosne (spomeňme len Prijedor, Foču, Bijeljinu), pričom pomer obetí je cca 66% Bosniakov oproti 25% Srbov. Srebrenica naozaj bola demilitarizovanou zónou len naoko a Orićove jednotky v oblasti vypaľovali srbské dediny a zabíjali civilistov. Pozrime sa na čísla uvádzané samotnými srbskými zdrojmi: Komisia Republiky Srpskej pre vojnové zločiny určila počet srbských obetí v okresoch okolo Srebrenice na 995. Publikácia The Chronicle of Our Graves autora Milivoja Ivaniševića, prezidenta Belehradského centra pre vyšetrovanie zločinov proti Srbom, predpokladá počet obetí okolo 1.200. Ďalší zdroj z Ministerstva vnútra RS hovorí o 641 obetiach. Dvořák potom nazve akcie Mladićových jednotiek, ktoré podľa ICMP zabili cca 8.100 Bosniakov, čiže omnoho viac, než bolo srbských obetí Orićových mužov, oslobodením. Okrem toho je treba podotknúť, že Albrightová sa stala ministerkou zahraničia až v r. 1997, počas vojny v BaH bol ministrom relatívne umiernený Christopher.
– Oluja: “Z Chorvátska bolo vyhnaných vyše 220.000 Srbov. Jej vykonávatelia dodnes neboli potrestaní a Srbi sa na svoje majetky nemôžu vrátiť. Pani Albrightová, vtedy na pôde OSN, odvádzala pozornosť tvrdením o masových vraždách v Srebrenici… Operáciu vtedy riadilo niekoľko desiatok vysokých amerických dôstojníkov, ktorí boli vládou USA dočasne penzionovaní, aby mohli vstúpiť do služieb súkromnej vojenskej firmy…po skončení tohto jobu boli armádou Spojených štátov opäť prijatí na svoje pôvodné funkcie.”
Oluja, hoci v chorvátskom diskurze ponímaná ako naskrz legitímna oslobodzovacia operácia, bola naozaj sprevádzaná najmasovejšou etnickou čistkou v juhoslovanských nástupníckych konfliktoch. Dvořák má pravdu, že Američania čakali so zverejnením informácií o Srebrenici až do zahájenia Oluje na odpútanie pozornosti, ako aj ohľadom účasti americkej vojenskej agentúry MPRI na plánovaní a prevedení operácie. Celá táto história je dosť kontroverzná a po odsúdení gen. Gotovinu sa dá tvrdiť, že Pentagon mlčky prihliadal, či dokonca podporoval páchanie vojnových zločinov*. Penzionovaní generáli pôsobiaci v MPRI však prijatí naspäť do americkej armády nikdy neboli: hl. veliteľ Carl Vuono bol napr. definitívne penzionovaný v r. 1991, ďalší generál účastniaci sa akcie Jack Merritt v r. 1987.
– Kosovo: Dvořák tu v troch odstavcoch uvádza množstvo príkladov, dokazujúcich hanebnosti zapojenia Albrightovej a spol. do vraždenia a zneužívania kosovských Srbov. Je však škoda, že informácie sú opäť podávané jednostranne. Dozvieme sa síce, že “mŕtve srbské deti, povraždení ľudia vo vlakoch…predstavovali pre pani Albrightovou „kolaterálne škody“ jej „humanitárnej“ agresie”, avšak už nič o tom, koľko albánskych detí a civilistov povraždili jednotky srbskej polície a armády (obetí v kosovskom konflikte bolo cca 13.000, z toho cca 10.000 Albáncov). Ďalej vieme, že “odtrhnutie Kosova…bez súhlasu OSN je ďalší medzinárodný zločin, ktorý by verní čitatelia zväzkov pani Albrightovej mali vziať na vedomie”, no to, aká bola obecná situácia kosovsko-albánskeho obyvateľstva pred r. 1999 a aké boli ohlasy na nenásilnú politiku Ibrahima Rugovu až do prevzatia iniciatívy UÇK, už v článku nenájdeme. Je chvályhodné, že p. Dvořák zmieňuje rôzne kontroverzie (údajný masaker v Račaku) a nekalosti (Albrightovej zapojenie do kúpy IPKa) medzinárodného spoločenstva, avšak je zároveň škoda, že svojou zaujatosťou pôsobí iba ako vyvažovateľ, nie ako objektívny analytik.
3) Čo z toho vyplýva?
Madeleine Albrightová, hoci v Srbsku strávila časť svojho detstva, nemá Srbov (aspoň tých dnešných) rada. Milošević bol pre ňu (v podstate oprávnene) vždy balkánskym mäsiarom, avšak do toho istého vreca hodila aj množstvo normálnych srbských občanov, ktorí sa nestotožňovali s jej zahraničnou politikou. Obhajovať vojenskú akciu spočívajúcu v útoku pozemných jednotiek z Maďarska na Belehrad je z politického pohľadu čírim šialenstvom; a označiť demonštrantov za “nechutných Srbov” je veľký diplomatický prešľap. Čoraz viac zahraničných komentátorov sa začína pritom prikláňať k názoru, že celý projekt nezávislého Kosova v jeho súčasnej podobe je fatálnym fiaskom (naposledy Der Spiegel, ktorý konštatuje, že misia EULEX už stála vyše miliardu eur a nepriniesla úspech, že rozmery organizovaného zločinu i korupcie sú stále veľké, súdnictvo je neefektívne a pod politickým vplyvom, a že Uroševac je síce najväčšie centrum obchodu s drogami na Balkáne, ale nikdy sa nepodarí zadržať väčšiu zásielku). Je však škoda, že ako argumentační protivníci politiky, ktorú prezentuje Albrightová, vystupujú ľudia, ktorí Srebrenicu predstavujú ako oslobodenie.
* Odvolací senát 16. novembra 2012 v prípade Gotovina et al. rozhodol o nevinne obžalovaných, čo v právnej rovine zároveň znamená, že ak aj k vojnovým zločinom dochádzalo, obžalovaní za ne neniesli zodpovednosť.
O Balkáne 