Z obhajcov Thaçiho a spol. podnikatelia

Už v r. 1999 sa obzvlášť medzi odporcami západnej intervencie v Kosove objavovali názory, že predstaviteľom NATO ani tak nejde o zastavenie porušovania ľudských práv kosovských Albáncov, ale primárne vidia možnosť ekonomického prieniku do regiónu. Spojeneckej operácii Allied Force predchádzali známe rokovania v Rambouillet, kde srbská delegácia odmietla podpísať predložený mierový plán a následne bola označená za hlavného vinníka diplomatického neúspechu. Z odstupom času sa už dá pomerne presvedčivo argumentovať, že Rambouillet bolo diplomatickým fiaskom a navrhovaný dokument zámienkou pre neskoršiu vojenskú akciu. Náš súčasný veľvyslanec v Sarajeve Miroslav Mojžita sa k rokovaniam vyjadril nasledovne: „Vznikol dojem, že Američanom nejde o politické riešenie, ale o rozmiestnenie svojich vojsk v priestore. Príchod zahraničných vojsk bez dohody, ktorá vylúči budúce referendum, by nepodporila žiadna politická sila v Srbsku. Ak by sa tak stalo, bolo by to novodobým prejavom Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity… V tomto prípade je však manévrovací priestor nulový, nie pre Miloševića, ale pre štát ako suverénnu entitu.“ S týmto názorom sa stotožnili rôzni predstavitelia medzinárodného spoločenstva, ako napr. Henry Kissinger, britský minister obrany Lord Gilbert, či veliteľ UNPROFORu gen. Nambiar. Dôvodom, pre ktorý Srbi v Rambouillet odmietli spolupracovať, bol tzv. Dodatok B, ktorý predpokladal voľný a neobmedzený pohyb jednotiek NATO na celom území niekdajšej SRJ (čiže nielen Kosova), čo sa dalo pokladať za cudziu okupáciu krajiny hradenú z rozpočtových prostriedkov SRJ.

Mierový plán z Rambouillet však okrem uvádzaných vojenských špecifikácií obsahoval i pasáže venované exkluzívne otázkam ekonomického rozvoja Kosova. Tu bolo požadované vytvorenie „ekonomiky voľného trhu“ a privatizácia štátnych podnikov. V danom období predstavovala SRJ slovami britského žurnalistu Neila Clarka „poslednú ekonomiku strednej a južnej Európy, ktorá nebola kolonizovaná západným kapitálom“ – nebola členom IMF, Svetovej banky, WTO ani Európskej banky pre obnovu a rozvoj a prevládajúcou formou vlastníctva (cca 75%) bolo stále kolektívne, resp. družstevné vlastníctvo, zavedené počas trvania SFRJ. Samozrejme sa dá samotná efektivita tohto typu ekonomickej politiky významne spochybniť. Dnešné Srbsko je jednou z posledných krajín Európy, kde je relatívne veľké množstvo priemyselných podnikov, hotelov, reštaurácií a iných inštitúcií stále vo verejnom vlastníctve. Veľké hotely vlastnené štátom tu zívajú prázdnotou a zúfalo potrebujú rekonštrukciu. V týchto inštitúciach existuje prezamestnanosť a ich ekonomická výkonnosť je žalostná. Zároveň je však minimálne sporné, či má byť ekonomická politika štátu predmetom ustanovení v mierovej dohode. Už začiatkom roku 1999 kritizoval v Davose britský premiér Tony Blair belehradský režim za „zlyhanie pri implementácii ekonomickej reformy“ a i vo svetle bombardovania, počas ktorého bolo zasiahnutých 372 štátnych priemyselných podnikov, sa dá uvažovať o dodatočných motiváciach západu „preniknúť“ do juhoslovanského, resp. kosovského ekonomického priestoru.

Vojenský konflikt v Kosove a následná medzinárodná správa regiónu do oblasti priniesli veľké množstvo rôznych predstaviteľov medzinárodného spoločenstva. Dnes sa istá časť z nich do Kosova vracia s jasným cieľom – rozvíjať tu svoje vlastné podnikateľské plány. Najzaujímavejšie oblasti, v ktorých sú tieto osoby obchodne aktívne, sú zrejme stavebníctvo, pohonné hmoty a telekomunikácie. A zrejme najznámejšou politickou persónou, ktorá je s dianím v Kosove spájaná a dnes sa v regióne opätovne angažuje, je niekdajšia americká ministerka zahraničia Madeleine Albright. Politička s českými koreňmi sa nikdy netajila svojou animozitou voči Miloševićovi (kosovský konflikt vždy vnímala ako boj dobra so zlom a o Miloševićovi hovorila v súvislosti s „horormi biblických rozmerov“) a sympatiami voči rôznym predstaviteľom UÇK vrátane neskoršieho premiéra Thaçiho. Po jej odchode z vysokej politiky si v r. 2001 založila konzultačnú firmu Albright Group LLC, ktorá „pomáha firmám a iným organizáciam po celom svete dosahovať svoje strategické ciele“. Okrem nej sú s firmou spájaní napr. Sandy Berger (poradca prezidenta Clintona o.i. počas bombardovania SRJ v r. 1999), či James C. O’Brien (Clintonov špeciálny vyslanec pre Balkán). O’Brien mal zároveň podľa zdroja srbských novín Večernje Novosti v počiatkoch fungovania firmy vybaviť možnosť využívania infraštruktúry KEK (Kosovská energetická korporácia). V r. 2004 získala Albright Group lukratívnu zákazku od kosovského telekomunikačného operátora Ipko Net, keď firma začala pôsobiť v úlohe zvláštneho poradcu pre domáce i zahraničné operácie, a taktiež obdržala 5% akcií firmy. Ipko Net bol neskôr predaný slovinskému Telekomu za údajne nie celkom transparentných podmienok, keď mala byť hodnota firmy umelo navýšená o 20 miliónov eur, z čoho Albright Group pochopiteľne finančne profitovala. V uplynulých dňoch sa objavili správy, že ministerkina spoločnosť má záujem i na odkúpení Kosovských pôšt a telekomunikácií.

O privatizácii tohto štátneho podniku sa v Kosove hovorí ako o podniku storočia. Predaj 75% akcií, ktorý je údajne na spadnutie, by mal štátnemu rozpočtu priniesť cca 300-400 miliónov eur. Kosovská vláda dostala zatiaľ ponuky od ôsmich firiem, avšak neoficiálne sa ako o najpravdepodobnejšej možnosti opäť hovorí o výhre spoločnosti Madeleine Albright. Kúpa kosovského Telekomu je pritom slušnou investíciou – disponuje vyše miliónom predplatiteľov v mobilnej sieti a ďalšími sto tisíc užívateľmi pevných liniek. Súťaž pritom už raz prebehla, zúčastnil sa jej rakúsky i chorvátsky Telekom, Chorváti dali najvýhodnejšiu ponuku, avšak nakoniec sa za nevyjasnených okolností rozhodli od obchodu odstúpiť – vedúci predstavitelia kosovského štátneho podniku boli obvinení z korupcie a nekalých finančných operácií, čo zahraničného investora evidentne odradilo. Minister hospodárstva Besim Beqaj pochopiteľne akékoľvek nepriame zvýhodňovanie amerických uchádzačov poprel: „Sme veľmi spokojní, že Američania sa taktiež zapojili, a istotne je len v ich rukách, či uspejú, alebo nie. To závisí od toho, nakoľko budú naplnené technické i finančné kritériá, pretože koniec koncov i Madeleine Albright i všetci naši európski priatelia pracujú spoločne s nami, aby sme vytvorili štát, kde vládne právo.“ Prezident Americkej obchodnej komory v Kosove dokonca tvrdí, že v krajine je nedostatok amerických investícií, keďže im často nevyhovujú podmienky, ktoré na kosovskom trhu vládnu. Toto je síce možné, avšak zároveň je len ťažko poprieť nadštandardné vzťahy medzi čelnými kosovskými politikmi a niekdajšími vedúcimi predstaviteľmi krajín NATO, ktorí sa na dnešnej kosovskej nezávislosti najviac podpísali.

Ďalšou zaujímavou osobou v rade perspektívnych podnikateľov v Kosove je gen. Wesley Clark, niekdajší hlavný veliteľ síl NATO v Európe. Clark momentálne riadi kanadskú energetickú korporáciu Envidity a od kosovskej vlády žiada o vydanie licencie na prieskum zásob hnedého uhlia v západnej časti krajiny. Clarkova firma sa zaoberá hlavne alternatívnymi zdrojmi energie, a tak sa v jej zornom poli ocitajú rôzne opustené bane lignitu, ktorý nie je rentabilné ťažiť konvenčnými postupmi. V Kosove sa nachádzajú piate najväčšie zdroje hnedého uhlia na svete (cca 14 miliárd ton), pričom Clark zamýšľa inovatívnymi technickými postupmi vyrábať z neho syntetickú naftu. Envidity má podľa kosovských médií záujem vyrábať sto tisíc barelov syntetického tekutého paliva denne a investovať do celého projektu 8 miliárd USD. Jedná sa o postup, pri ktorom je uhlie miešané so skvapalneným plynom, pričom vzniknutý produkt je použiteľný pre výrobu elektriny, plastov i umelých hnojív. Táto technológia je však údajne nedostatočne preskúmaná a z ekologického hľadiska problematická. Chorvátske noviny Jutarnji List dokonca hovoria o „ekologickej bombe“, ktorú sa bývalý generál tentokrát chystá zhodiť na Kosovo.

V danom kontexte sa často hovorí o tom, že tí americkí predstavitelia, ktorí v minulosti vo veľkej miere napomohli Kosovu zbaviť sa srbskej správy, majú v súčasnosti v krajine automaticky otvorené dvere pre akékoľvek obchodné aktivity. Clark, Albright a ďalší sú v Kosove mimoriadne populárnymi osobnosťami, a v rozpore s obvyklými postupmi (keďže sa jedná o stále žijúce osoby) sú po nich pomenúvané ulice i námestia. Veľvyslanectvo Spojených štátov v Prištine patrí medzi kľúčové poradné inštitúcie pri výkone každodennej politiky, vplyv USA je v Kosove neporovnateľný s akoukoľvek inou krajinou, a keďže napr. Albright má so súčastnou Obamovou administratívou blízke vzťahy, niet sa čo diviť, že je pri podnikaní zvýhodňovaná. Srbský politológ Dušan Janjić tu dodáva, že zahraniční diplomati strávili v Kosove veľa času, disponujú informáciami z prvej ruky, a využívajú tak všetky možnosti, ktoré majú k dispozícii.

Pritom sa jedná o korupčné prostredie porovnateľné skôr s blízkym Východom, než s obvyklými postupmi v Európe. Chorvátske média v danej súvislosti uvádzajú, že napr. americká stavebná firma Bechtel, ktorá napr. realizovala výstavbu diaľnice od albánskej hranice do Prištiny, v praxi nemá v kosovskom prostredí konkurenciu, a už dnes je jasné, že bude stavať i ďalšiu diaľnicu z Prištiny do Skopje. S touto korporáciou je spájaný i súčasný americký veľvyslanec Christopher Dell. Jutarnji List ďalej doslova tvrdí, že „v konkurencii Albright či Clarka nemajú reálnu šancu ani Chorváti, ani nikto ďalší.“ Posledný štátny tajomník srbského Ministerstva pre Kosovo a Metohiju Oliver Ivanović dokonca vyhlásil, že americkí diplomati a politici v podstate nemajú záujem na tom, aby sa z Kosova stal právny štát, keďže v momentálnom prostredí chaosu a korupcie majú pred ostatnými potenciálnymi investormi jednoznačnú výhodu. Tieto vyjadrenia však zrejme treba brať s istou rezervou, keď je treba rozlišovať lobing a korupciu na jednej strane, a cielené pokusy o destabilizáciu štátu na strane druhej. Keď sa rozhodne o privatizácii kosovského Telekomu, či o výstavbe diaľnice Skopje-Priština, uvidíme, nakoľko boli niektoré podozrenia vyslovené v tomto článku pravdivé.